„Život v Bohu nezahŕňa len blížneho, ale aj všetky ostatné formy života, ako sú zvieratá, rastliny, minerály a kamene, lebo všetko Bytie má v sebe život, Boha.“

(To je Moje Slovo. S. 811, nemecké vydanie)

Predhovor

Kto sa zamyslí nad dvojakým názvom témy v tomto novom vydaní „Proroka“, možno si povie: ako súvisí otázka „Dvaja Bohovia alebo meniaci sa Boh?“ s tým, čo musia v našej dobe vytrpieť zvieratá? Neležia oba tematické aspekty na celkom rozdielnych rovinách?
Ten, kto chce sledovať príčiny utrpenia znevažovaných, zotročených zvierat, ktoré sa pokladajú za spotrebný tovar alebo za vec určenú na potešenie, určite natrafí na korene „vykonávania náboženstva“ v Starom zákone. Už samotný pojem „vykonávanie náboženstva“ dáva podnet na zamyslenie, lebo náboženstvo je oblasť spojenia s Bohom a Božským. Je nepochybné, že zodpovední „vykonávajúci“ tej doby sa o to neusilovali a nedosiahli to.
Ďalej sa dočítate (hoci tentoraz to nie je dialóg so súčasníkom), že v konečnom dôsledku o tom nehovorí len Prorok, ale potvrdzujú to slovom i obrazom aj mnohé fakty a svedectvá. Prihovárajú sa nám - a kto má uši, aby počúval, ten počuje. Pobádajú nás, aby sme sa zamysleli. A kto používa svoj rozum, tomu sa rozjasní. Kladú nám otázky - a kto má srdce, ktoré je ešte schopné vnímať, ten to posolstvo cíti. Čo potom s týmto posolstvom urobí, či za ním bude nasledovať rozhodnutie a príslušný čin, to závisí od každého jednotlivca.

Božie Slovo predvčerom, včera a dnes -
Pravda alebo nie? Boh rehabilituje Mojžiša
skrze ďalších prorokov

Od Ježiša z Nazaretu prešlo 2000 rokov. Syn Boží prišiel k nám ako človek, ako Syn človeka, aby nám priniesol posolstvo Božie, Svojho Otca, ktorý je aj naším Otcom. Posolstvo, ktoré nám priniesol Ježiš od Boha, Svojho a nášho Otca, je láska.
Cesta k láske sa začína zmierením medzi ľuďmi, ako aj medzi ľuďmi, zvieratami a Zemou. Jedine na tejto ceste nájde človek jednotu s Bohom a Jeho celým stvorením, vrátane vesmíru.
Boh je láska. Jeho nekonečná bytosť je teda láska. Ježiš hovoril ľuďom, že Jeho Otec a On, Ježiš, Kristus, sú jedno. Tým chcel Ježiš ľuďom povedať, že Jeho posolstvo je pravda, ktorá prichádza z nebies, od Boha, Jeho Otca, ktorý je aj Otcom všetkých ľudí. Ježiš nerobil žiadny rozdiel medzi ľuďmi a sebou, naopak, On ich postavil ako synov a dcéry Božie, ako seberovných, lebo On hovoril v zmysle: vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Mt 5, 48) A dal nám modlitbu, ktorá sa začína oslovením: Otče náš, ktorý si v nebesiach ... príp. Náš Otče v nebesiach ...

Ježiš nám okrem iného dal nasledujúci významný pokyn, ktorý rovnako podávaný v Biblii znie: Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon alebo prorokov, neprišiel som zrušiť, ale naplniť ... Dokiaľ sa nebo a Zem nepominú, nepominie sa ani jediné písmenko, ani jediná čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane. Kto by teda zrušil čo aj len jedno z týchto najmenších prikázaní a tak učil ľudí, bude pomenovaný najmenším v kráľovstve nebeskom, ale kto by konal a učil (podľa nich), bude pomenovaný veľkým v kráľovstve nebeskom. (Mt 5, 17-19)
Ježiš hovoril v týchto Svojich slovách o večnom zákone a tým o večnom, nemeniacom sa Bohu. Týmto neomylne vyjadril, že Bohom poslaní proroci hovorili pravdivo, teda pravdu, ktorou je Boh zvestovali cez prorocké Slovo.
Kto porovná „Knihy Mojžišove“ v Starom zákone s Ježišovým učením, ten sa hneď opýta: hovoril Ježiš pravdivo - aj keď povedal, že On splní slovo prorokov? Alebo je pravda to, čo čítame v Mojžišovi? A ako to súvisí s prorokmi, ktorí prišli po Mojžišovi? Ich výpovede sa od Mojžišových slov v mnohých prípadoch obsahovo líšia; a sčasti hovoria opak. Alebo snáď hovorili skrze prorokov Starého zákona rôzne božstvá? Rozdiely vo výpovediach a nariadeniach prorokov vedú k záveru, že by bolo existovalo možno viacero Bohov. A Ježiš nás opäť učil iného Boha, ako toho „Boha“, ktorý hovoril napr. skrze „Mojžiša“.
Kto si teraz myslí, že „kresťanské“ cirkvi by mohli mať presvedčivú odpoveď a mohli by ho vyviesť zo zmätenosti a neistoty, aby dosiahol jasnosť a istotu, ten bude sklamaný: vysvetľujú totiž v tom zmysle, že každé slovo Biblie je pravdou Božou, z čoho vyplýva, že to, čo Boh hovoril skrze Mojžiša, stojí autenticky v Biblii. Podľa toho prikázal „Boh“ okrem iného zabíjať zvieratá v krvavých krutých obetných činoch a prinášať Mu ich. Určitých ľudí, kňazov na to On, Pán, predurčil, aby tieto skutky vykonávali podľa podrobne predpisaných rituálov, „ako to Pán prikázal Mojžišovi“.
Ak by sme sledovali vyučujúcu výpoveď cirkví, tak by toto bola pravda.
Ale ako sa to potom zhoduje s ďalšími starozákonnými prorokmi, napr. s Ámosom, Izaiášom, Jeremiášom a s mnohými inými skrze ktorých Boh hovoril proti zápalnej obeti, zábitnej obeti a podobnému? Ježiš, najväčší prorok všetkých čias sa vyjadril rovnako proti výpovediam a nariadeniam, ktoré mal údajne oznámiť Boh skrze proroka Mojžiša.
Protirečenie týchto rôznych „výpovedí Božích“ je jasné. Aj napriek tomu má byť podľa cirkevnej vyučujúcej výpovede oboje pravdou?

Pozrime sa ešte raz na tieto rozdielne obrazy Boha:
Ježiš nás učil Boha Desatora prikázaní, ktorý je dobrotivý, múdry Boh, Boh lásky a zmierenia, učil jedného Stvoriteľa, ktorý je za život zvierat, áno z a celú prírodu.
„Boh“, Kníh Mojžišových, by však v porovnaní s tým bol tvrdý, krutý a surový Boh, ktorý ľuďom ukladá ťažké tresty, aj smrteľné tresty, ale predovšetkým taký, ktorý dovolí beštiálnym spôsobom mučiť a zabíjať zvieratá, aby sa mohol ukojiť dymom zápalnej obete. Nepovzniesol sa teda „Boh“, Kníh Mojžišových v Starom zákone so svojimi nariadeniami a hroznými praktikami nad Boha Desatora prikázaní?
Vždy znovu budeme postavení pred otázku: je Boh Starého zákona - prevažne Boh v „Knihách Mojžišových“ - iný Boh ako ten v Novom zákone? Ak je to jeden a ten istý Boh, tak buď musí byť sfalšovaný Starý zákon, hlavne „Mojžišove knihy“, - alebo Ježiš nehovoril pravdivo. A vôbec, je Boh meniaci sa?
Prorok sa touto otázkou zaoberal už vo vydaní č. 13, apríl 1998, v dialógu s odborníkom katolíckej a odborníkom evanjelickej teológie. Tu sa jej (v tomto čísle) bude venovať opäť, najmä so zameraním na obete zvierat.

Prví prakresťania neboli ešte zaťažení takýmito otázkami. Bolo im jasné, že slovo, učenie, posolstvo a život Syna Božieho Ježiša, Krista, je autentickým Slovom Božím, zároveň vôľou Božou, pre ľudí a duše a teda malo platiť aj ako meradlo toho, čo sa inde a v iných dobách prezentovalo a bude prezentovať ako Slovo Božie.
My ľudia by sme nemali mať teraz dôvod zaoberať sa myšlienkou, či je „Slovo Božie včera a dnes - pravda, alebo nie?“. Áno, k e b y bol vývoj prakresťanstva pokračoval v orientovaní sa na Ježiša, Krista, nebolo by potrebné, aby Boh ešte raz poslal na Zem vyučujúceho proroka. Tento vývoj prakresťanstva však nepokračoval, čoho výsledkom je, že zvrátenosť pripísaná Mojžišovi, ktorú už Ježiš rozličným spôsobom často opravoval, môže pôsobiť ešte aj dnes a to ešte hlbšie, silnejšie a „globálnejšie“, ako si to mnohí uvedomujú. Čo si však človek neuvedomuje, môže ho ovplyvňovať a riadiť.

Boh je láska, dobrotivosť a nežnosť. Nepotrebuje sa nechať upokojovať krutými pohanskými zvykmi.
Ako teda vznikli falošné výpovede a nariadenia v Mojžišovej knihe? Kto mal záujem na tom, podsunúť Mojžišovi napr. nariadenie o krvavých pohanských zvykoch? Boh sám dáva odpoveď. On hovoril o niečo neskôr skrze proroka Jeremiáša:
Lebo vašim otcom, v ten deň, keď som ich vyviedol z Egyptskej krajiny, nič som nehovoril ani neprikázal ani o zápalných ani o zábitných obetiach.
Ale toto som im prikázal: Poslúchajte môj hlas a budem vašim Bohom a vy budete mojím ľudom. Choďte vždy po ceste, ktorou vám kážem ísť, aby sa vám dobre viedlo. Ale oni neposlúchali a nenaklonili si uši, lež nasledovali zámery svojho zatvrdilého zlého srdca; obrátili sa mi chrbtom a nie tvárou.
Odo dňa, keď vyšli vaši otcovia z Egyptskej krajiny, až podnes, neustále, deň čo deň posielal som k nim všetkých svojich služobníkov, prorokov, ale ma neposlúchli, ani si nenaklonili uši, ba zatvrdili si šiju, horšie si počínali ako ich otcovia. Keď im toto všetko budeš rozprávať, ani ťa nebudú počúvať, keď budeš volať na nich, neozvú sa ti.
Vtedy im povedz: Toto je národ, ktorý neposlúchal hlas Hospodina, svojho Boha, a neprijal výstrahu. Zhynula pravda a vymizla z ich úst. (Jer 7, 22-28)
Boh sám teda odhalil skrze Jeremiáša sfalšovanie „Mojžišových kníh“ a tým proroka Mojžiša rehabilitoval.
Mojžiš bol rehabilitovaný aj v našej dobe. Jednak prostredníctvom moderného výskumu Biblie, ktorý dokázal, že Slovo Božie skrze Mojžišove ústa, tak ako to čítame v Starom zákone, nie je autentické, že text bol mnohokrát viacnásobne zámerne menený a „redigovaný“; veľkú časť „konečného znenia“ prevzatej Biblie pripisujú vedci jednoznačne kňazom.
Ale v Mojžišov prospech nehovorí len to. Najvyššia „inštancia“, Pra-inteligencia, Všemúdrosť a Spravodlivosť, Kristus-Boží-Duch, podal o Mojžišovi jednoznačné svedectvo vo veľkom diele prejavenia v knihe „To je Moje Slovo. Alfa a Omega. Evanjelium Ježiša. Kristovo prejavenie, ktoré už poznajú praví kresťania na celom svete“, nám daroval Kristus Boží skrze Svoju prorokyňu dneška a okrem iného sa v ňom hovorí:
Mojžiš ani neprikazoval a ani neschvaľoval obetovanie zvierat. Nezasahoval však do satanskej vôle tých, ktorí chceli jesť mäso. On ich učil a poúčal, že tak jedenie, ako i obetovanie zvierat je hriechom. Keď však tvrdošijní Izraeliti na tom trvali, musel Mojžiš mlčať, lebo aj Izraeliti boli deti Božie a mali slobodnú vôľu. Všetko videli len z pohľadu svojho hriechu a preto považovali Mojžišovo mlčanie za súhlas. (S. 596, v nemeckom vydaní)
Duch Boží vo Svojom prejavení často potvrdzuje, že Mojžiš bol verným služobníkom Božím, ktorý verne podával Slovo Božie ľuďom svojej doby. Boh teda Mojžiša znovu rehabilitoval.

Kto číta Slová Božie cez Jeremiáša srdcom, ten sa presvedčí, že „Mojžišove knihy“ sú nepochybne knihami vtedajšej kňazskej kasty, ktorá prorokovi Mojžišovi pribásnila svoje predstavy, svoj krutý, vražedný pohanský kult. Kňazi chceli podľa všetkého naďalej praktizovať to, čo bolo zvykom vtedajšieho pohanstva a to, čo si Izraeliti priniesli so sebou do otroctva v Egypte.

Cirkevná vierouka v slepej uličke

Otázka v názve tohto vydania Proroka, ktorá znie: „Dvaja vesmírni Bohovia - Boh Mojžišov a Boh Ježišov -, alebo Jeden meniaci sa Boh?“, je v podstate už zodpovedaná. V prorokovi Malachiášovi to jasne hovorí sám Boh: Lebo ja, Hospodin, som sa nezmenil ... (Mal. 3, 6)

Z toho, čo už bolo povedané, vyplýva, že výpoveď cirkvi v zmysle: Biblia je vo všetkých častiach priame, pravé slovo Božie ... je nepochybne falošná.
Z nasledujúcich obsiahlych výkladov preniká teraz svetlo pravdy - podobne ako cez rôzne fazety brúseného krištáľu - do nepriehľadnej zmesi pravdy a klamstva, ktoré vyvolali v hlavách mnohých ľudí zmätok, v nespočetných srdciach beznádej, stratenosť a zúfalstvo a rozhodujúco ovplyvnili vývoj, ktorý napokon viedol k mechanizmu tlaku a klamstva, ktorý sa nazýva „kresťanská cirkev“.
A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí (Ján 8, 32), hovoril Ježiš z Nazaretu. Slovo Božie bolo oddávna svetlom pravdy, ktoré dával ľuďom skrze poslov svetla z nebies, aby sa mohli oslobodiť od svojich zaťažení, od vnútorného a vonkajšieho otroctva, od viazanosti a nátlaku. Protihráč Boží bol oddávna nepriateľom pravdy a dobra. Snažil a snaží sa zatemniť svetlo. Na to mu bol a je dobrý každý prostriedok. Zneužitie Božieho mena a mena Ježiša, Krista, sa ukázalo v tomto smere ako jeden z najrafinovanejších - dnes by sme povedali: psychologicky najúčinnejším - prostriedkom ako otráviť srdcia veriacich bohabojných ľudí, spútať ich duše a urobiť ich prístupnými pre lož a klam, pre nebožské.

„Ty máš ...“ -
Boh dbá na slobodnú vôľu
Svojich detí

Boh, Pravda a Svetlo, je nemenný. To učil Ježiš, Kristus, vždy znova. Aj v Desatoro prikázaniach, ktoré dal Boh ľuďom skrze proroka Mojžiša, zažívame toho Boha, ktorého nám Ježiš, Kristus, priblížil, a ktorý nič z toho všetkého, čo údajne „Boh“ nariadil „v Mojžišových knihách“, nepovedal.

V Desatoro prikázaniach dáva Boh každému slobodnú vôľu, aby buď plnil Jeho prikázania, alebo nie. Boh nenúti. Boh hovorí: „Ty máš“. V „Mojžišových knihách“ naproti tomu dal „starozmluvný Boh“ nútiace nariadenia; nedbal na slobodnú vôľu Svojich detí. V Desatoro prikázaniach nás Boh neučí ani krutosti, ani zabíjaniu, ani vraždeniu ľudí či zabíjaniu zvierat. Keby bol Boh, Večný, nariadil všetko to, čo stojí v takzvaných „Mojžišových knihách“, tak by bol zhrešil proti Svojim vlastným prikázaniam a bol by sa stal hriešnym Bohom.
Niekto by teraz mohol namietať, že zabíjanie je povolené, iba vraždenie nie, lebo ono „nemáš zabíjať“ znamená podľa najnovšieho náboženského vedeckého uvažovania „nemáš vraždiť“ - tak bolo zmenených aj Desatoro prikázaní v novej-jeruzalemskej Biblii, vydanie 1985 v SRN. - Ak by to bolo tak, potom by bol Ježiš falošne poučil jedného mladého muža, ktorý sa ho spýtal: Majstre, čo dobrého robiť, aby som mohol mať večný život? Ježiš tomuto mladému mužovi odpovedal (v tom istom vydaní Biblie): Čo sa ma spytuješ o dobrom? Jeden je dobrý, [Boh]. A ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania. On sa opýtal: Ktoré? Ježiš riekol: Tieto: nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš, nevydáš krivého svedectva, váž si otca i matku, miluj blížneho ako seba samého. (Mt. 19, 17-19)

Ježiš teda povedal: „Zachovávaj prikázania“ a napomenul mladého človeka: „Nemáš zabíjat.“ Ježiš nepovedal: „Nemáš vraždiť.“ On nepovedal ani: „Máš zabíjať len vo výnimočných prípadoch.“

Ježiš z Nazaretu sa zasadil za zvieratá
Svedectvá v „To je Moje Slovo“

Ježiš nerobil ani rozdiel medzi ľudmi a zvieratami, lebo prikázanie znelo a znie: Nemáš zabíjať. To je všeobecná výpoveď s významom: nemáme zabíjať ani ľudí, ani zvieratá.
V To je Moje Slovo čítame okrem iného to, čo Kristus v súvislosti so zaobchádzaním zvierat povedal a priblížil ľuďom počas Svojho pozemského života.
Ako Ježiš z Nazaretu som hovoril mnohým ľuďom o zákone života, ako aj o zvieratách, ktoré podobne ako ľudia pociťujú bolesť, utrpenie a radosť. Tak, ako by človek nemal byť proti svojmu blížnemu, ale pre svojho blížneho, tak by mal byť aj pre zvieratá a niesť za ne zodpovednosť, lebo slúžia človeku.
Vždy znovu som poúčal ľudí, že aj zvieratá sú stvorenia Božie, ktoré človek nemá znevažovať, ale milovať. Kto ich bije a trápi, ten raz zakúsi na svojej duši a na svojom tele rovnaké alebo podobné. Lebo čo človek vykoná svojim spolublížnym a spolustvoreniam, zvieratám, to vykoná sám sebe. (S.433, v nemeckom vydaní)
Biblia podáva správu, že Ježiš pri „nasýtení päťtisíc“ dal zhromaždeným ľuďom na jedenie okrem chleba aj ryby. V Marekovi sa píše: Potom vzal tých päť chlebov a obe ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom, aby im podávali; aj obe ryby podelil všetkým. (Mk 6, 41)
Niekto by sa mohol opýtať: a či azda ryby nie sú zvieratá? V To je Moje Slovo sa dozvedáme, čo sa skutočne stalo:
Moji učeníci Mi priniesli chleby a hrozno, aby som ich rozmnožil. V tento deň Mi podali na rozmnoženie aj mŕtve ryby. Keď som túto mŕtvu substanciu vzal do rúk, vysvetlil som ľuďom, že z nich podstatne ustúpil potenciál sily Otca, vysoká životná sila a Ja živé ryby nestvorím, aby boli znovu zabité.
Objasnil som ľuďom, že život je vo všetkých životných formách a že človek ich nemá svojvoľne zabíjať. Ľudia, hlavne deti, sa smutne na Mňa pozreli. Nemohli Mi rozumieť, lebo žili predovšetkým z rýb, chleba a len málokedy z niečoho iného. Preto som k nim hovoril takto: energie Zeme držia mŕtve ryby ešte pohromade. Preto vám nepodarujem z Otcovho Ducha žiadne žijúce ryby, ale z energie Zeme vám vytvorím ryby, ktoré sú mŕtve, teda nízkovibrujúce. Nebudú nikdy niesť život, a nemôžu byť zabité. Chcem vám ukázať, ako chutí živé - chlieb a plody - v porovnaní s mŕtvou potravou.
A vytvoril som pre nich ryby z energie Zeme, ktoré mali málo duchovnej substancie. Dal som im mŕtve ryby a kázal som im jesť zároveň aj chlieb a plody, aby spoznali rozdiel medzi živou a mŕtvou potravou, medzi vysokovibrujúcou a nízkovibrujúcou potravou.
Týmto a podobným spôsobom som poúčal ľudí. (S. 383-384 v nemeckom vydaní)
Vidíme, ako opatrne, s plným pochopením a vcítením pristupoval Ježiš k Svojim blížnym a ako názorne na konkrétnych situáciách im približoval Božie zákony.
V To je Moje Slovo nám Kristus dáva aj nasledujúce pokyny:
Kto svojho blížneho nezištne miluje, ten mu nespôsobí násilie, ani ho nezabije. A kto svojho blížneho nezištne miluje, ten nebude ani svojvoľne zabíjať zvieratá. Kto si váži človeka a zviera, ten nemá ani bojové úmysly, lebo dbá na zákony Božie, ku ktorým patria aj zákony prírody. Kto sa usiluje uskutočňovať zákony Božie, ten sa postupne zrieka mäsovej potravy a vďačne prijíma dary Zeme - teda tú potravu, ktorá prichádza od Boha pre Jeho ľudské deti. (S. 479, v nemeckom vydaní)

Kristus sa ako Ježiš zasadzoval za zvieratá, kde len mohol. Vôbec nie je čudné, že v Biblii niet o tom ani zmienky, lebo duchovenstvo po Kristovi nemalo záujem poúčať ľud v zmysle Ježiša z Nazaretu, ale naopak v zmysle svojej cirkvi, usilujúcej sa o pozemskú všemoc. Preto aspekt „zvieratá“ nebol zaradený do Noveho zákona „Svätého písma“ práve tak, ako ani Ježišovo prikázanie odstúpiť od mäsitej potravy.

Čítajme ďalej z To je Moje Slovo, ako reagoval Ježiš na utrpenie zvierat.
Stalo sa, že Pán odchádzal z mesta a prechádzal so Svojimi učeníkmi cez pohorie. A tu prišli na jeden kopec s veľmi strmými chodníkmi. Stretli tam muža s ťažným zvieraťom.
Ale kôň sa zrútil, lebo bol preťažený. Muž ho bil, až kým netiekla krv. Ježiš k nemu pristúpil a povedal: „Ty syn krutosti, prečo biješ svoje zviera? Nevidíš, že je pre svoj náklad priveľmi slabé a nevieš, že trpí?”
Muž ale odpovedal: „Čo máš Ty s tým čo dočinenia? Ja môžem svoje zviera biť toľko, ako sa mi zapáči, lebo patrí mne, a kúpil som ho za peknú sumu peňazí. Opýtaj sa tých, ktorí stoja vedľa Teba, sú z môjho susedstva a vedia to.“
A niektorí z učeníkov odpovedali a hovorili: „Áno, Pane, je to tak, ako hovorí, boli sme pritom, keď koňa kupoval.“ A Pán odvetil: „Nevidíte, že krváca a nepočujete, ako vzdychá a narieka?“ Oni však odpovedali a tvrdili: „Nie, Pane, nepočujeme, že vzdychá a narieka!“ ...
A Pán zosmutnel a povedal: „Beda vám, keď pre otupenosť svojho srdca nepočujete, ako zviera narieka a volá svojho nebeského Stvoriteľa, aby sa nad ním zmiloval a trikrát beda tomu, pre ktorého kričí a stoná vo svojom utrpení!“ ...
A On podišieľ bližšie, dotkol sa koňa, a zviera sa zdvihlo, a jeho rany boli vyliečené. Ale mužovi povedal: „Choď teda svojou cestou, a odteraz už ho viac nebi, ak dúfaš, že aj ty nájdeš zľutovanie.“ (S. 206-212, v nemeckom vydaní)

Ježiš neniesol vo Svojom veľkom srdci len ľudí a zvieratá, ale celú prírodu. Bol spojený so všetkými formami stvorenia, aj so súhvezdiami a elementárnymi silami. Je podané i to, že rozkázal búrke a že Ho voda niesla tak, že po nej dokázal ísť. Tak, ako poúčal Svojich bratov a sestry ako Ježiš, tak poučuje dnes nás napr. v To je Moje Slovo:
Chráňte, vážte si a uctievajte Stvoriteľskú silu vo všetkom Bytí! Pozrite: všetko, čo je sila a svetlo, nesie každý človek v Najvnútornejšom svojej duše. Duchovné telo v človeku je substancia všetkého Bytia, pretože Boh, večný Otec, dal osobitne každému Svojmu dieťaťu všetko ako esenciu, ako dedičstvo. Vo všetkých formách života je večný Duch, a On prúdi aj zo všetkých životných foriem.
Keď sa človek vedome stal Božím dieťaťom, tak mu Božia Všemohúcnosť slúži skrze všetky životné formy, skrze kameň, drevo, oheň a vodu, skrze kvety, trávu, rastliny a zvieratá. Všetky súhvezdia slúžia tomu, kto žije vo Mne, Duchu Pravdy. Keď Stvoriteľská sila dokáže preniknúť do stvorenia, lebo jeho duša je plná svetla a sily, tak je opäť vedome dieťaťom, synom alebo dcérou nekonečnosti a nastúpilo znovu dedičstvo, Všesilu.
Každý pozemský deň je pre človeka darom, aby sa v ňom spoznal a našiel. Prírodné ríše sa človeku ponúkajú. Slúžia mu oheň, voda i súhvezdia, vo dne a v noci. Spoznajte, aký je deň bohatý pre každého jednotlivca! ...(S. 184, v nemeckom vydaní)

Skôr, ako sa budeme zaoberať textom z Kníh Mojžišových, ešte jedna udalosť zo života Ježiša z Nazaretu, podaná v To je Moje Slovo:
A keď Ježiš šiel do Jericha, stretol Ho jeden muž s mladými holubmi a klietkou plnou vtákov, ktoré nachytal. A On videl ich bedákanie nad tým, že stratili svoju slobodu, a okrem toho trpeli hladom a smädom.
A povedal tomu mužovi: „Čo robíš s týmito?“ A muž odpovedal: „Žijem z toho, že predávam vtákov, ktorých som nachytal.“
A Ježiš mu povedal: „Čo by si povedal, keby teba niekto silnejší alebo šikovnejší ako si ty chytil a zviazal, alebo tvoju ženu či tvoje deti, a hodil by ťa do väzenia, aby ťa mohol predať vo svoj vlastný prospech a zarobiť si tak na svoje živobytie?
Azda nie sú tieto tvoje spolustvorenia slabšie ako ty? A nestará sa ten istý Boh, Otec a Matka o ne práve tak ako o teba? Vypusť týchto svojich malých bratov a sestry na slobodu a hľaď, aby si takéto nikdy viac nekonal, ale aby si si čestne zarábal na chlieb.
A muž sa začudoval nad týmito slovami a nad Jeho plnou mocou a vypustil vtákov na slobodu. Keď vtáci vyleteli, prileteli k Ježišovi a sadli si na Jeho plecia a spievali Mu.
A muž sa ďalej vypytoval na Jeho učenie a šiel svojou cestou a naučil sa pliesť koše. Svojou prácou si zarobil na chlieb a rozlámal svoje klietky a pasce a stal sa Ježišovým učeníkom. (S. 497-498 v nemeckom vydaní)

V cirkvách dnes
povieva duch Mojžišových kníh.
Podobnosť s krvavými magickými ceremóniami
Woodoo- čarov

Ježiš prišiel, ako povedal, naplniť zákon Boží. Robil to Svojím životom a pôsobením. A učil, ako my ľudia máme spĺňať zákon nebies v jednotlivých krokoch vo všednom dni; to podstatné podané svedectvo o tom je Jeho Reč na hore. Skôr než sa začneme zaoberať otázkou, čo sa stalo, že mnoho takzvaných kresťanov nekráčalo pravou kresťanskou cestou, cestou nasledovania Ježiša, vrátime sa ešte raz späť ku Knihám Mojžišovým. V nich pevne zapísané učenia a nariadenia, ako aj nábožensko-spoločenský vládnuci systém, pôsobili až po Kristovo putovanie po Zemi v Ježišovi, hoci Boh vždy znova posielal Svojich poslov, prorokov, aby ľud poúčali a pohli ho k pravej viere a životu. Z toho vyplyvajúca zaslepenosť a zaťaženie ľudí, boli jedným z hlavných príčin, že Ježiš nebol prijatý a pochopený Svojimi súčasníkmi a musel nastúpiť cestu cez Golgotu. A aj po Jeho telesnej smrti sa medzi prvých prakresťanov čoskoro vkradli protikladné prúdenia a napokon sa presadili.
Nové kresťanstvo, ktoré sa po Kristovi síce nazvalo, ale s Kristom nebolo, ukazuje teraz iné formy javu, ako nábožensko-spoločenský život, ktorý je opísaný v Knihách Mojžišových. Ale ako to vyzerá s koreňmi? Stále prinášajú plody toho istého druhu, toho istého obsahu. A Ježiš povedal: „Podľa ich plodov ich máte spoznať.“

Aký duch povieva v ceremóniách, o ktorých čítame v Knihách Mojžišových, môžeme vyrozumieť z nasledujúceho citátu z 3. knihy Mojžišovej, Levitikus:
Ak je jeho obetným darom spaľovaná obeť z rožného statku, nech prinesie samca bez chyby, privedie ho ku vchodu svätostánku, aby získal priazeň pred Hospodinom. Položí ruku na hlavu spaľovanej obete, a tá bude láskave prijatá na získanie zmierenia pre neho. Potom zabije dobytča pred Hospodinom, a kňazi, Áronovi synovia, nech obetujú krv, dookola krvou pokropia oltár, ktorý je pri vchode do svätostánku. Potom nech stiahne kožu zo spaľovanej obete, rozseká ju na kusy. Synovia kňaza Árona však položia oheň na oltár a na oheň nakladú drevo.
Potom kňazi, synovia Áronovi, porozkladajú kusy, hlavu a tuk na drevo, ktoré je na oltárnom ohni. Vnútornosti a nohy však nech umyje vodou a kňaz to všetko spáli na oltári ako spaľovanú obeť, ohňovú to obeť príjemnej vône Hospodinu.
Ak však bude jeho obetný dar pozostávať z drobného dobytka, z jahňaťa alebo kozľaťa, nech obetuje na spaľovanú obeť samca bez chyby. Zareže ho pred Hospodinom na severnej strane oltára, a kňazi, Áronovi synovia, pokropia dookola oltár jeho krvou. Potom ho rozseká na kusy a kňaz ich porozkladá s hlavou i s tukom na drevo, ktoré je na oltárnom ohni. Vnútornosti však a nohy nech umyje vodou a kňaz to všetko prinesie a spáli na oltári, to je spaľovaná obeť príjemnej vône Hospodinu.
Ak je jeho obetným darom Hospodinu spaľovaná obeť vtákov, nech obetuje svoj dar z hrdličiek alebo holúbät. Kňaz ho prinesie k oltáru, natrhne mu hlavu a spáli ho na oltári, jeho krv však vytlačí na stenu oltára. Jeho hrvoľ odstráni aj s obsahom a hodí ho vedľa oltára na východnú stranu na popolisko. Natrhne ho chytiac ho za krídla, ale časti neoddelí od seba a tak ho kňaz spáli na oltári na dreve, ktoré je na ohni, to je spaľovaná obeť, ohňová to obeť príjemnej vône Hospodinu. (1, 3-17)
„Príjemnej vône Hospodinu“. Prečo musíme upokojovať Pána touto takzvanou „príjemnou vôňou“, ktorá určite nebola príjemná vôňa, ale naopak nepríjemný zápach? Podľa učenia Ježiša je Boh láska, zmierenie, zmilovanie a dobrotivosť, vyrovnanosť vo všetkých veciach. Načo teda musí byť upokojovaný? Ako je známe, kúskami mäsa bývajú uspokojované alebo do pascí chytané takzvané divé zvery - označujeme ich niekedy beštie. Myslelo sa, alebo chcel sa vzbudiť dojem, že Boh, ten Absolútny, Vševečný, je manipulovateľný, ako sme často my ľudia, alebo, ako je zvykom, manipulovať iných? Takýto pokus ukazuje vzdialenosť od Boha.
Boh nemá žiadnu slabosť. Preto nie je ani manipulovateľný.
V 3. knihe Mojžišovej, Levitikus, čítame ďalej:
Keď niekto prinesie Hospodinu ako obetný dar pokrmovú obeť, jeho obeťou nech je jemná múka, poleje ju olejom a pridá k nej kadidlo. Zanesie ju kňazom, synom Áronovým. Kňaz vezme z toho za plnú hrsť múky a oleja zo všetkým kadidlom a spáli túto pripomienkovú časť na oltári ako ohňovú obeť príjemnej vône Hospodinu.
Zvyšok pokrmovej obete patrí Áronovi a jeho synom ako najsvätejšie z ohňových obetí Hospodinových. (2,1-3)
Zvyšok pokrmovej obete, ktorý patril Áronovi a jeho synom, bol určite ten najlepší. Je to dnes inak? Najchudobnejší jedia ešte aj dnes omrvinky chleba zo stola bohatých, ku ktorým môžu byť pripočítaní aj cirkevní „hodnostári“.
To „sväté“, dokonca „najsvätejšie“, prináležalo kňazom. Dosadil ich Boh napr. skrze Mojžiša? Oni sami si udelili hodnosť „svätých“, a to ešte aj dedične, bez ohľadu na „úctyhodnosť“ jednotlivca.
V Levitikuse sa ďalej píše:
Ak je jeho obetným darom obeť spoločenstva, ak chce priniesť kus rožného statku, či už samca alebo samicu, nech ho bezchybné prinesie pred Hospodina. Položí svoju ruku na hlavu svojho obetného daru a zabije ho pri vchode do svätostánku, kňazi, synovia Áronovi, dookola krvou pokropia oltár. Potom z obete spoločenstva prinesie ako ohňovú obeť Hospodinu tuk, pokrývajúci vnútornosti, i všetok tuk, ktorý je na vnútornostiach, aj obe obličky i s tukom, ktorý je na nich pri bedrách, lalok pečene aj s obličkami oddelí. Synovia Áronovi to spália ako ohňovú obeť príjemnej vône Hospodinu na oltári spolu so spaľovanou obeťou, ktorá je na dreve na ohni.
Ak je však jeho obetný dar určený na obeť spoločenstva Hospodinu z drobného dobytka, nech priniesie samca alebo samičku bez chyby. Ak prinesie ako obetný dar jahňa, nech ho predloží pred Hospodina. Ruku položí na hlavu svojho obetného daru a zareže ho pred svätostánkom, synovia Áronovi pokropia dookola oltár jeho krvou. A nech predloží z obete spoločenstva ako ohňovú obeť Hospodinu jeho tuk, celý chvost nech úplne oddelí od chrbtovej kosti, i tuk, pokrývajúci vnútornosti spolu so všetkým tukom, ktorý je na vnútornostiach, aj obe obličky i s tukom, ktorý je na nich pri bedrách, lalok pečene oddelí spolu s obličkami. Nech to kňaz spáli na oltári ako jedlo ohňovej obete Hospodinu.
Ak je jeho obetným darom koza a prinesie ju Hospodinu, nech jej položí ruku na hlavu a nech ju zareže pred svätostánkom, synovia Áronovi pokropia dookola oltár jej krvou. (3, 1-13)

Pri takýchto a podobných nariadeniach ku krvavým ceremóniam s magickým charakterom, sa mimovoľne myslí na woodoo-čaro. V slovníku „Duden“ sa woodoo-čaro vysvetluje takto: zo západnej Afriky pochádzajúci, synkretický, s katolíckými prvkami preniknutý, magicko-náboženský tajomný kult na Haiti. Podľa Meyersovho lexikonu je to: meno jedného na Haiti veľmi rozšíreného synkretického tajomného kultu, v ktorom zaberajú dominujúce postavenie extatické tance, ktoré majú účastníkov kultu viesť k identifikácii s božstvami.
Ak je woodoo-čaro preniknuté katolíckymi prvkami, tak toto „obohatenie“ kultu určite nenastalo náhodou. Vládol tu azda zákon priťahovania rovnakého? V tom prípade by musel každý platiteľ cirkevnej dane rozmýšľať, za čo platí cirkevnú daň.
V Levitikuse sa píše:
Kožu junca však a všetko jeho mäso i s hlavou, s nohami ako aj vnútornosti i s trusom, teda celého junca nech vynesie za tábor na čisté miesto, kde sa vysýpa popol, a spáli ho na dreve, spálený má byť na mieste, kde sa vysýpa popol. (4, 11-12)
Tu sa teda dozvedáme, čo je „čisté miesto“!

Kto si chce prečítať ďalšie ukrutné hrôzostrašné príhody najtemnejšej pohanskej tradície, ten môže očami preletieť tento text:
Ak sa niekto prehreší, že počuje vysloviť zaprisahanie k svedeckej výpovedi a hoci je svedkom preto, že niečo videl alebo sa dozvedel, a neoznámi to, berie na seba vinu, alebo keď sa niekto dotkne akejkoľvek nečistej veci, buďto mŕtveho tela nečistej divej zveri, buďto mŕtveho tela nečistého domáceho zvieraťa, alebo mŕtveho tela nečistého červa, aj keď je to utajené pred ním, a tak sa poškvrní, je za to zodpovedný, alebo keď sa dotkne ľudskej nečistoty, akejkoľvek nečistoty, ktorou sa môže poškvrniť, aj keď je to utajené pred ním, ale potom si to uvedomí, je za to zodpovedný. Alebo ak niekto nerozvážne vysloví prísahu, že bude konať dobré alebo zlé, alebo akúkoľvek prísahu, načokoľvek, načo človek môže nerozvážne vysloviť prísahu, aj keď je to utajené pred ním a len potom sa to dozvie, je za to zodpovedný. Ak sa previní v jednej z týchto vecí, nech sa prizná, čím sa prehrešil, a nech prinesie Hospodinu svoju obeť zadosťučinenia za hriech, ktorý spáchal, a to samicu z drobného dobytka, ovcu alebo kozu.
Ak mu nedochodí na ovcu, nech prinesie Hospodinu za vinu, ktorej sa dopustil, dve hrdličky alebo holúbätá, jedno zvieratko na obeť za hriech, druhé na spaľovanú obeť. Nech ich zanesie ku kňazovi a ten nech obetuje najprv určené na obeť za hriech. Nech mu natrhne hlavu pri šiji ale nech ju neoddelí, nech pokropí krvou z obete za hriech stenu oltára a zvyšnú krv nech vytlačí ku spodku oltára. Je to obeť za hriech. (Lev 5, 1-9)

Ježiš bol proti krviprelievaniu
akéhokoľvek druhu

Ježiš by nikdy neprelial krv, ani by neschválil krviprelievanie. Veta Všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú (Mt 26, 52), sa vzťahuje aj na previnenia voči svetu zierat a celej prírody, a nemusí to byť práve len zabíjanie mečom. Existuje mnoho stupňov neláskavosti. Zvieratá pociťujú veľmi jemne, kým myseľ ľudí je podstatne surovejšia a tupšia.
Nič a nikto nás nemôže oslobodiť „od žiadneho poklesku“, okrem nášho Vykupiteľa Krista, ktorého sila a svetlo Vykúpenia prebýva v každom z nás. Predpokladom toho, aby v nás mohol dosiahnúť vykúpenie našej duše od viny je, že zo srdca oľutujeme svoje neláskavé vnímanie, cítenie, myslenie, hovorenie a konanie, že svojho blížneho, príp. poblížneho, voči ktorému sme sa previnili, prosíme o odpustenie vo svojom vnútri, odpustíme mu z našej strany to, čo prípadne on spôsobil nám, neprávosť podľa síl napravíme, ak je to ešte možné, a to nedobré, čo sme na sebe spoznali, už nekonáme. Až potom nám odpustí aj Boh, ako sa to už 2000 rokov v Otčenáši modlíme: Odpusť nám našu vinu, ako aj my odpúšťame svojim vinníkom ...
Nielen zvieracia obeť, ale všetko, čo vychádza z nás, viditeľné alebo neviditeľné, zloba, ignorovanie a opovrhovanie, krutosť, ale aj chýbajúce porozumenie, chýbajúca ohľaduplnosť či ľahostajnosť, pridáva k našej jestvujúcej vine ďalšiu. To platí rovnako pre ľudstvo, ako aj pre každého jednotlivca.

Kristus je proti krviprelievaniu akéhokoľvek druhu. Keď Kristus, ktorý sa opäť prejavuje ľudstvu skrze ústa proroka, hovorí o obetiach zvierat, ale aj o pokusoch na zvieratách a ďalších prečinoch vedy proti Božiemu všemúdremu Stvoreniu, používa často slovo „ohavnosť“.
My ľudia máme zvieratá považovať za svojich poblížnych, za svojich malých zvieracích bratov a sestry, ktorí, aj keď sa voči Bohu, zákonu, neprevinili ako tie padlé bytosti, šli s nimi do hĺbky, aby sme sa my ľudia tešili zo života prírody a spojili sa s ňou v láske. Príroda chce ľuďom slúžiť. Nechce byť trápená, mučená, zabíjaná, a potom ešte aj používaná pre kanibalskú hostinu.
Človek, vo svojom najvnútornejšom, ako bytosť z Boha, javí sa mnohonásobne ako bytosť krutá.

„... ten bude vyhladený.“
Umŕtvenie svedomia. Alebo: Ako sa stávame
podriadenými kňazskej moci

Aj v nasledujúcom texte hovorí „Boh“ „Kníh Mojžišových“ proti Ježišovmu učeniu a zároveň proti Jeho vlastným prikázaniam. Napr. v Levitikuse:
Kto sa dotkne čohokoľvek nečistého, ľudskej nečistoty, nečistého zvieraťa alebo akejkoľvek nečistej ošklivej veci a je z mäsa Hospodinovej obete spoločenstva, bude vyhladený zo svojho ľudu. (7, 21)
Tuk uhynulého a tuk roztrhaného zvieraťa možno použiť na akúkoľvek potrebu, ale jesť ho vôbec nesmiete. Lebo ktokoľvek by jedol tuk zo zvieraťa, z ktorého sa prináša ohňová obeť Hospodinu, bude vyhladený zo svojho ľudu. (7, 24-25)
Pod pojmom „vyhladený“ sa myslí v tých časoch bežný spôsob smrti, ukameňovanie. Ukameňovanie existovalo a fungovalo v Izraeli ešte za čias Ježiša z Nazaretu. Spomeňme si len na cudzoložnicu, ktorú Ježiš zachránil v poslednej minúte, pred ukameňovaním. Podľa „zákonov Božích skrze Mojžiša“ by aj Ježiš mal byť niekoľkokrát usmrtený Svojimi blížnymi. „On však kráčal stredom cez množstvo a odišiel.“
V 3. knihe Mojžišovej, Levitikuse, v 11. kapitole, je presne opísané, ktoré zvieratá sa majú považovať za čisté, a ktoré za nečisté. Stojí tam, že jedenie nečistého mäsa má za následok nečistotu človeka do večera toho dňa.
V dnešných dňoch jedia mäso často ešte aj tí, ktorí sa označujú za priateľov zvierat. Zjavne si neuvedomujú, že napr. steak, ktorý kupujú u mäsiara už primerane nakrájaný na kusy, pripravený na pečenie, pochádza z teliatka, ktoré sa len pred niekoľkými dňami mierumilovne a v harmónii páslo na pastvine. Možno sa dalo ochotne hladkať deťmi, ktorých otec teraz v mäsiarstve žiada teľací steak; deti sa teliatku pozerali do veľkých, tmavých očí s dlhými mihalnicami a boli nesmierne nadšené. Čo všetko toto zvieratko, ktoré nikomu nič neurobilo vytrpelo, predtým než prišlo na pult vo forme steakov, pečeňovej salámy a všeličoho iného - tieseň, strach, hrôzu, paniku, bolesť, zdesenie - to si zriedka niekto uvedomí.
Priatelia zvierat, my ľudia, chováme domáce zvieratá, z ktorých sa tešíme hlavne keď sú prispôsobivé, teda „ľahko sa opatrujú“. Napriek tomu bolo napr. r 1990 len v samotnom Nemecku v dovolenkovom čase odložených asi pol milióna zvierat, hlavne mačiek a psov. Dnes, o desať rokov neskôr, je to sotva menej. Toto je láska k zvieraťu?
Z božského sveta nám bolo okrem iného prejavené:
Buď ... vážny a priamy k svojim poblížnym. Oni ťa vidia svojím čistým pociťovaním ako svojho veľkého svetelného brata alebo svoju veľkú svetelnú sestru ... Vážte si teda svojich zvieracích súrodencov, poblížnych, lebo vám chcú byť skutočnými priateľmi. Usilujte sa zaobchádzať s nimi tak, ako by ste si želali vy, aby sa s vami zaobchádzalo. Potom sa veľmi skoro naučíte rozumieť im a oni budú s vami v pozitívnej komunikácii. (Život s našimi zvieracími súrodencami. Ty zviera - ty človek. Kto má vyššie hodnoty? S. 114 v nemeckom vydaní)
Schopnosť cítenia človeka je otupená, jeho svedomie už takmer nereaguje. Ale to sa netýka len ľudí dneška.
Svedomie je strážca v človeku nad dobrým a zlým, nad právom a neprávom. Ak je neporušené, tak reaguje nezávisle od vonkajších predstáv spravodlivosti, koniec koncov podľa meradla Desatora prikázaní. Ale zvyky človeka a vplyv jeho okolia ovplyvňuje a formuje aj jeho svedomie.
Ak tu čítame o krutých obetiach zvierat a o kameňovaní ľudí, tak by sme nemali myslieť len na to, ako sa asi cítili zvieratá.
Aby sme si uvedomili, čo sa vtedy mohlo diať napríklad v jednom človeku, mohli by sme si predstaviť toto: dvaja mladí muži z ľudu zjedli zajačie mäso. Chytili zajaca a upiekli si ho pre seba. Podľa kapitoly 10 a 11 v Levitikuse boli nečistí až do večera, čo vzali do úvahy. Keď však títo priatelia - z ľahkomyseľnosti a samopašnosti vkročili na miesto, kde sa nachádzali „sväté“ obetné dary, jedného z nich pritom uvideli a ten bol odsúdený na ukameňovanie. Ten druhý zostal neodhalený. Ukameňovanie bolo vykonané, lebo v Levitikuse 22 to znamená:
Hospodin hovoril Mojžišovi: Povedz Áronovi a jeho synom, nech pozorne narábajú s posvätnými darmi Izraelcov, ktoré mi oni zasväcujú, aby neznesvätili moje sväté meno. Ja som Hospodin. Povedz im: Ak sa vo vašich budúcich pokoleniach ktokoľvek z celého vášho potomstva priblíži k posvätným darom, ktoré Izraelci venujú Hospodinu, keď je v nečistom stave, nech je taký človek vyhladený z predo mňa, ja som Hospodin. (22, 1-3)
Vžime sa do rozpoloženia mladého muža, ktorý prežil ukameňovaného priateľa. Trápia ho pocity viny. Vzpiera sa voči rozsudku a prísnemu trestu, ktorý by mal stihnúť vlastne aj jeho. Rebeluje proti kňazom, ktorí vyslovili rozsudok, ale musí uznať, že vykonávajú len to, čo „Boh prikázal Mojžišovi“. Jeho rozhorčenie teda padne na Boha, ktorý vydal taký nemilosrdný zákon. Keď si však uvedomí, že Boh platí ako „spravodlivý“, že On je najvyššou inštanciou, ktorá sa nemôže mýliť, pochybuje sám o sebe. Zistí, že ostatní očividne nemajú žiadne zábrany kameňovať; z toho mu vyplynie, že s jeho vlastným cítením a zmyslom pre správne konanie niečo nie je v poriadku, lebo Bohom dosadení kňazi ako aj z jeho rodu veriaci bratia, cítia a myslia inak ako on. Rozhodne sa zmeniť svoje zmýšľanie, odteraz sa bude vo všetkých veciach striktne orientovať na kňazov a blížnych, namiesto toho, aby samostatne myslel a slobodne sa rozhodoval. Odteraz nebude už hladať meradlo pre svoje myslenie a konanie v sebe samom, ale bude robiť ako všetci ostatní, aj keď jeho srdce bude hovoriť inak, pretože „Boh to tak chce“.
Udeje sa proces prispôsobovania. Charakter tohto človeka sa zmení. Zároveň nežije už sám seba. Jeho srdce vychladne, jeho cit bude otupený a stlmený, jeho bytosť tvrdá. Jeho Boží obraz sa znetvorí a zatemní. Tomuto trestajúcemu a zlostnému Bohu už nemôže dôverovať, nieto Ho ešte milovať. Jeho modlitby sa stanú nepravdivé a v konečnom dôsledku ho teší, že jestvujú predformulované modlitby, ktoré stačí jednoducho opakovať ...
Po nejakom čase je prepólovaný na konformistu, vazala, na poslušného prívrženca kňazov a vykonávané „tradície“. Tento človek sa odteraz nielenže neodváži spoliehať na svoje vnútorné meradlo, svoje svedomie, ale napokon zo zvyku myslí a koná v rozpore so zdravým rozumom.
Teraz sa naňho dá spoľahnúť - na jeho oddanosť, na jeho lojalitu, na jeho poslušnosť, na jeho vernosť línii.
Približne takto to vtedy mohlo byť. V každom prípade, principiálne by to tak byť mohlo. Z reálneho pohľadu, však nie je pravdopodobné, že by človek dosiahol dospelý vek a nebol už presýtený a preniknutý obsahmi tradičného vykonávania viery, zahŕňajúc krvavé obete zvierat a kameňovanie ľudí.

Táto práve opísaná vnútorná situácia jedného človeka sa v priebehu dejín opakovala nesmierne často a v rozličných variantoch. Nezdá sa nám akási povedomá?
Pripomeňme si napr. stredovek v európskom kultúrnom kruhu, keď sa počas inkvizície rôznymi spôsobmi vyvolávali podobné situácie a konflikty svedomia. Kňazi síce už nezabíjali zvieratá sami - nechali a nechajú ich zabíjať. Nezapaľovali sami hranicu, na ktorej boli upálení priami, úprimní ľudia, ktorí sa postavili za toho Jedného, pravého, milosrdného a dobrotivého Boha, ktorý je Pravda, a ktorí sa postavili proti lži. Kňazi „len“ stáli so zdvihnutým krucifixom, „žehnali“, spievali chválospevy na slávu Božiu a dávali odpustenie hriechov a odpustky „trestov za hriechy“ tým, ktorí nanosili drevo na hranicu ...

Obetné ceremónie „ako to Pán
prikázal Mojžišovi“
V Starom zákone bol známy kauzálny zákon
Ježiš bol proti obetovaniu zvierat

Vráťme sa k obetovaniu zvierat v Starom zákone. Kto si chce prečítať ešte viac čarov na spôsob Woodoo, ten sa môže dozvedieť v Levitikuse ešte toto:
Potom priviedol barana určeného na spaľovanú obeť a Áron a jeho synovia položili ruky na hlavu barana, Mojžiš ho zarezal a pokropil krvou oltár dookola. Barana rozsekal na kusy a Mojžiš spálil hlavu, kusy i tuk. Vnútornosti však a nohy umyl vodou a potom Mojžiš spálil celého barana na oltári. Bola to spaľovaná obeť príjemnej vône, ohňová obeť Hospodinu, ako prikázal Hospodin Mojžišovi.
Priviedol aj druhého barana, barana určeného na vysviacku, a Áron so svojimi synmi položil ruky na hlavu barana. Potom Mojžiš ho zarezal, vzal niečo z jeho krvi a Áronovi pomazal boltec pravého ucha, palec pravej ruky a palec pravej nohy. Potom Mojžiš predviedol synov Áronových a pomazal im krvou boltec pravého ucha, palec pravej ruky a palec pravej nohy, Mojžiš pokropil krvou oltár dookola.
Vzal tuk, tučný chvost a všetok tuk na vnútornostiach, lalok pečene, obe obličky s ich tukom i pravé stehno. Z koša s nekvasenými chlebmi, ktorý bol pred Hospodinom, vyňal jeden nekvasený koláč, jeden peceň chleba na oleji a jeden posúch, a položil ich na tuk a na pravé stehno. Potom dal všetko to Áronovi a jeho synom do rúk, zamával tým, ako mávanou dávkou pred Hospodinom. Potom im to vzal z rúk, spálil to na oltári po spaľovanej obeti. To je vysviacačná obeť príjemnej vône: to je ohňová obeť Hospodinu. (8, 18-28)

Kto ešte nemá dosť týchto silne pôsobivých scén, ten môže v Levitikuse čítať ďalej:
Nato Áron pristúpil k oltáru, zabil teľa určené pre neho na obeť za hriech, Áronovi synovia mu podali krv, on namočil prst do krvi, pomazal rohy oltára a krv vylial ku spodku oltára. Tuk, obličky a lalok pečene z obete za hriech spálil na oltári, ako Hospodin prikázal Mojžišovi. Mäso však a kožu spálil ohňom za táborom. Potom zabil spaľovanú obeť, Áronovi synovia mu podali krv a on pokropil ňou oltár dookola. Nato po kusoch podali mu spaľovanú obeť aj hlavu a on ich spálil na oltári. Umyl vnútornosti aj nohy a spálil ich po spaľovanej obeti na oltári. (9, 8-14)
A ešte ďalej:
Tuk z býka a z barana, tučný chvost, to čo pokrýva vnútornosti, obličky a lalok pečene, tieto tukové časti položili na hrude, Áron spálil tukové časti na oltári, ale hruďami a pravým stehnom zamával na spôsob mávanej dávky pred Hospodinom, ako prikázal Mojžiš. (Lev, 9, 19-21)

„Ako to Pán prikázal Mojžišovi ...“ A dnes? Kojenci sa krstia, vraj na Kristov príkaz; nad jednoduchými veriacimi sa ustanovujú kňazi, údajne s plnou mocou udelenou skrze Ježiša, Krista; zbavujú ich hriechov, údajne poverení Ježišom, Kristom; volia „Sväteho otca“ a tvrdia, že Ježiš sám ho k tomu predurčil; a, a, a ...

Ježiš sa dištancoval od tradície obetovania. Naopak farizejom dvakrát citoval proroka Ozeáša: Milosrdenstvo chcem, a nie obeť (Mt 9,13 a MT 12,7), cez ktorého Boh hovoril v Starom zákone: Lebo lásku chcem, a nie obete, poznanie Boha viac ako zápaly. (Oz 6, 6)
V To je Moje Slovo čítame:
8. ... Ja Som prišiel odstrániť obete a krvavé slávnosti ... Ak neprestanete obetovať a jesť mäso a krv zvierat, tak neprestane na vás prichádzať hnev Boží práve tak, ako prišiel na vašich predkov v púšti, ktorí sa oddávali vychutnávaniu mäsa a boli naplnení hnilobou a pohltení nákazami. (S. 215 v nemeckom vydaní)

Na strane 77 (nemeckého vydania) tohto veľkého Božieho prejavenia stojí:
Lebo kto stavia svoj život do synovstva a dcérstva Božieho, nebude zabíjať - ani ľudí, ani zvieratá.
Ježiš hovoril jednoznačne proti nariadeniam v „Knihách Mojžišových“. Podobne hovoril aj, ako sme už počuli, Boh skrze proroka Jeremiáša.
Vo výpovediach Ježiša, Krista Božieho, sa dozvedáme, že meno proroka Mojžiša bolo zneužité pre ukrutný pohanský kult. V knihe To je Moje Slovo stojí prejavené od Krista samého:
„Ja Som prišiel odstrániť obete a krvavé slávnosti“ čo znamená: Ja Som prišiel, aby som vás učil evanjelium a zákon lásky, aby som ho žil a predchádzal dobrým príkladom, aby ste spoznali, že len ten človek je vo vnútri bohatý na duchovnú silu, ktorý dodržiava zákony Božie. Ľuďom, ktorí vlastnia vnútorné hodnoty, nebude nič chýbať. Lebo kto je vo svojom srdci bohatý, ten je so svojím blížnym, a nie proti nemu - a tým za Boha, život, ktorý je plnosť. Ľudia s vnútornými hodnotami sú aj so zvieracím a rastlinným svetom, a nie proti Božím stvoreniam. Kto je proti svojmu blížnemu, bude proti nemu bojovať a zabíje ho. A kto je proti svojmu blížnemu, ten nebude ani za iný život - ani za život zvierat, ani rastlín a kameňov.
Kto je proti životu vo Mne, Kristovi, ten hladuje a smädí po úspechu, bohatstve, moci a váženosti. Pre svoje slávnosti a pôžitky zabíja zvieratá a požíva ich mäso. Tým ukazuje, že je vzdialený od Boha.
Pre Boha, Večného, sú aj obete zvierat hrôzou. On nechce, aby Mu boli zvieratá obetované a zasväcované. Boh dal život všetkým formám bytia, aj zvieratám. Načo by Mu boli ich obete, keď predsa On, život, sám v nich prebýva!
Keby však človek obetoval Mne, Kristovi, svoje ľudské ja, svoje vášne a náruživosti, a keby viedol a usiloval sa o bohumilý, teda Bohu zasvätený život, tak by to prispelo k jednote všetkých životných foriem. Boh je Duch lásky a slobody! Preto by mal každý človek dobrovoľne obetovať svoje ja. Až potom sa stane dobromyseľným a zo srdca pokorným a nájde cestu k veľkej jednote - k Bohu. Tento vývoj človeka k Nemu miluje Boh na Svojich deťoch.
A kto sa oddá večnému Otcovi-Matke-Bohu tým, že premení svoje ľudské na božské, ten nebude zabíjať žiadne zvieratá, ani jesť ich mäso, a ani žiadne zviera svojvoľne nezavraždí. Takí ľudia budú s nezištnou láskou zaobchádzať aj so svetom rastlín, pretože aj on je stvoriteľským darom Boha pre Jeho ľudské deti. A rastliny a plody polí a lesov sa človeku ochotne darujú a chcú mu slúžiť ako potrava a liečivý prostriedok pre jeho choré telo.
„Hnev Boží“ pochádza zo sveta predstáv pohanov, ktorý bol v Starom zväzku ešte veľmi živý. Verilo sa, že „bohovia“ sa ľuďom pomstia. Bolo by dobré, keby hriešny človek spoznal, že on sám stvoril takzvaný „hnev Boží“. „Hnevajúci sa Boh“ je ľudské ja, ktoré sa pomstí za to, čo zapríčinil on sám; lebo čo človek seje, to bude žať.
Aj slová „oko za oko, zub za zub“ sa vykladali a vykladajú nesprávne. Človek sa nemá mstiť svojmu blížnemu a odplácať rovnaké rovnakým. Jemu je prikázané odpustiť svojmu blížnemu, poprosiť ho o odpustenie a rovnaké alebo podobné viac nekonať. Kto toto prikázanie nenasleduje, ten sa sám vydáva do zákona odpykania. Ten znie: „oko za oko, zub za zub.“ Potom bude žať - „oko za oko, zub za zub“ -, čo sám zasial. (S. 215-217 v nemeckom vydaní)
Zákon sejby a žatvy, ktorý nám umožňuje spoznať príčiny nášho osudu v nás samých, vyučoval Boh už aj skrze starých prorokov. Izaiáš to napr. vyjadruje takto: Beda tým, ktorí ťahajú vinu povrazmi ľahkomyseľnosti a hriech vozovými ľanami (Iz 5, 18). V jednotnom preklade Starého zákona sa v Knihe Múdrosti píše: Mali by spoznať: potrestaný bude tým, čím sa prehrešuje (11, 16). Boh netrestá a nedáva ani žiadne nariadenia, ktoré sú hriechmi. Náš hriech je náš nami vytvorený trest, náš osobný súd.

Ježiš teda chcel krutosti na ľuďoch a zvieratách odstrániť. Dnešní predstavitelia cirkevnej inštitúcie však pripúšťajú, že sa páchajú na ľuďoch a zvieratách naďalej, ale inými metódami, ktoré sú samozrejme ešte ukrutnejšie. Tým prisvedčujú tomu, čo sa v tejto oblasti deje. A tá malá skupina ľudí, ktorá obhajuje záujmy zvierat, je len výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo.

Nový zákon „dokončuje“ Starý a
„osvetľuje“ ho. Oba sú „pravým Slovom Božím“
Milióny obetí cirkvi

V Katechizme katolíckej cirkvi č. 140 rímsky klérus písomne potvrdzuje toto: ... Starý zákon pripravuje Nový, zatiaľ čo tento Starý dokončuje. Obidvaja sa osvetľujú navzájom; obidvaja sú pravým Slovom Božím.
Trýznenie zvierat pokračuje, bitúnky zostávajú otvorené. Dnes sú zvieratá obetované, zdochliny zvierat rozsekané a rozporcované pre blaho „bohov“ ľudí, ktorí uspokojujú svoje labužnícke chúťky.
Krutým a beštiálnym spôsobom boli mučení a usmrtení aj ľudia. A včerajšok sa môže stať dneškom.
Ako vyzerá „dokončenie“ toho, čo bolo pripravované v Starom zákone veľmi jasne vidieť na plodoch, ktoré počas mnohých storočí priniesli takzvané kresťanské cirkvi.
Pred niekoľkými dňami sa mi do rúk dostala brožúra, dokumentácia iniciatívy „Pamätník pre milióny obetí cirkvi“. Píše sa v nej:
Milióny obetí cirkvi:
Inkvizícia: 13.-18. storočie, 1 až 10 miliónov mŕtvych, ako aj nespočetné množstvo trýznených, zneuctených a terorizovaných (Der Spiegel, 1.6.1998).
Križiacke výpravy: 11.-13. storočie, takmer 22 miliónov mŕtvych, z toho tisíce nemeckých Židov (Hans Wollschläger: Ozbrojené púte do Jeruzalema)
„Pohania“: 9.-12. storočie. Počas stredoveku bolo niekoľko desiatok tisíc germánskych a slovanských „pohanov“ násilím obrátených na „kresťanstvo“ alebo kruto vyvraždených nemeckými kráľmi a kniežatmi. Cirkev dáva na to svoje požehnanie alebo zvoláva ku „križiackym výpravám“ proti Slovanom (Karlheinz Deschner: Kriminálne dejiny kresťanstva. Zväzky 4, 5 a 6)
Židia: V stredoveku, od 11. do 14. storočia, sa neprestajne opakovali krvavé pogromy s tisíckami mŕtvych, pripravované cirkevným poburovaním počas mnohých storočí. Július Streicher sa na Norimberskom procese pri vysvetľovaní holokaustu odvoláva výlučne na buričské reči Martina Luthera proti Židom (Friedrich Heer: Božia prvá láska).
Dobytie Ameriky: prvých 150 rokov po tom, čo Španieli dobyli Ameriku, zomiera „v mene Božom“ 100 miliónov ľudí - „najväčšie vyvraždenie národa všetkých čias“ (teológ Boff: Publik fórum, 31.5.1991).
Katari, Valdésovci, Husiti, Krstitelia: tisíce ľudí iných vierovyznaní zomiera na rozkaz cirkvi (aj luteránskej).
„Bosorky“: 16.-18. storočie 40000 až 1 milión ľudí, väčšina žien, zomiera ukrutnou smrťou, približne polovica z toho v Nemecku. Aj Luther nechával upaľovať bosorky. Návod na „prenasledovanie bosoriek“ dali dvaja nemeckí dominikánskí mnísi (pozri v knihe Hubertus Mynarek: Nová inkvizícia).
A ako je to dnes? Korene Starého zákona, najmä „Knihy Mojžišove“, „objasňujú“ podľa katolíckeho katechizmu Nový zákon, teda našu dobu. V spomínanej brožúre ďalej čítame:
Vyvraždenie národa v Chorvátsku: nedávno v polovici 20. storočia, v rokoch 1941 a 1943, bolo v Chorvátsku zavraždených okolo 750000 ortodoxných Srbov - s rozhodujúcou účasťou katolíckých duchovných a so súhlasom Vatikánu ... Vatikán je o všetkom informovaný, stavia sa však k tomuto režimu očividne zhovievavo. Katolícka hierarchia, predovšetkým vojenský vikár a arcibiskup Stepinac (1998 pápežom vyhlásený za svätého), podporuje morálne fašistický režim až do konca. (Porovnaj s Deschnerom: Jedno storočie dejín vykúpenia. Zväzok 2, 1983, S.210 ff., ako aj s Vladimír Dedijerom: Jasenovac - juhoslovanský Oswiečim a Vatikán, 1988)
Zneužívanie detí farármi a kňazmi: obete zneužitých detí trpí duševne týmto ponížením takmer celé roky, ba i desaťročia. Experti hodnotia, že v USA bolo za posledných 20 rokov zo sexuálneho zneužitia obvinených 2000 z 51000 tisíc katolíckych kňazov (Hanauerský oznamovateľ, 13.7.1998). Sú to približne 4 percentá - čierne cifry nie sú započítané. Pre Nemecko hodnotil Prof. Hubertus Mynarek podiel pedofilných kňazov podobne, 3 - 5 percenta (Akty 97, 14.9.1999).

Martin Luther - život a učenie
v kresťanskom duchu lásky k blížnemu?

Za väčšinu doteraz spomínaných vrážd a iných zločinov „v mene Božom“ nesie zodpovednosť Katolícka cirkev. Vyplýva z toho azda, že evanjelickú možno hodnotiť pozitívnejšie?
Ako je to napríklad s láskavosťou k ľuďom, s liberalizmom a toleranciou u jej náboženského zakladateľa Luthera? Ako zaobchádzal so svojím blížnym a ako zachovával lásku k blížnemu, ktorá má byť najvyšším prikázaním?
Taký muž ako Martin Luther je ešte i dnes veľmi uznávaný. Jeho cirkev ide v jeho stopách; to potvrdil Hermann von Loewenich (do r. 1999 evanjelický krajský biskup v Bavorsku) na internete: Chceme zachovať historické dedičstvo luteránskej tradície ako našu kultúrnu a duchovnú vlasť.
Jeden evanjelický teológ zhrnul Lutherove požiadavky do obsiahlej brožúry - Teológ č. 3:
Luther vyzýva kniežatá, aby zabíjali povstaleckých roľníkov: pichaj, bi, hrdús, každý, kto môžeš. Ak pri tom umrieš, si blažený, blahoslavenejšiu smrť nemôžeš nikdy dosiahnuť. Lebo umrieš v poslušnosti voči božskému slovu a rozkazu. (Proti búriacim sa sedliakom, weimarské vydanie Lutherových spisov)
Luther podporuje prenasledovanie kazateľov iných vierovyznaní: ... keby chceli hneď vyučovať čisté Evanjelium, áno keby boli hneď anjel a Gabriel z nebies ... Kto chce kázať, nech dokáže povolanie alebo rozkaz ... Ak odmietne, potom nech vrchnosť odovzdá takéhoto ničomníka pravému majstrovi, ktorý sa volá Majster Ján [=kat] ...
Luther potupuje židovské obyvateľstvo a žiada jeho prenasledovanie:
Keby som mohol, tak by som ho (židovského spoluobčana) zabil a vo svojej zlosti prebodol mečom.
... aby zapálili ich synagógy a školy, a čo nechce zhorieť, nech sa zahádže zemou a prikryje, aby žiadny človek nikdy neuvidel z toho ani kameň, ani škvaru večne. A takto treba konať nášmu Pánovi a kresťanstvu ku cti, aby Boh videl, že sme kresťania.
... aby sa zbúrali a zničili takisto aj ich domy ...
... títo naničhodníci a rabovači nie sú hodní žiadnej milosti a žiadného súcitu.
... aby sa im zakázalo u nás ... verejne Boha chváliť, ďakovať, modliť sa, vyučovať, pod stratou tela a života ... (Martin Luther: O Židoch a ich klamstvách. Wittenberg 1543)
Luther: Takáto zúfalá, zlovestná, otrávená, diabolská vec je to okolo týchto Židov, že 1400 rokov boli a ešte sú našou pliagou, morom a všetkým nešťastím. Vcelku, máme v nich pravých diablov.
Luther dokonca tvrdí, že keby teraz žil Mojžiš, prvý by zapálil „židovské školy a domy“.
Luther okrem toho presadzoval, aby sa Židom odobrala celá náboženská literatúra, aby mali domáce väzenie, aby sa im zobrali všetky peniaze a majetok a aby sa poslali na nútené práce.
Luther zvoláva do vojny k „vraždeniu“ tureckých vojnových protivníkov: ... a s radosťou pohnúť päsť a naisto udrieť, vraždiť, rabovať a robiť škodu toľko, koľko len chcú ...

Luther žiada smrť „úžerníkov“: ... ako aj pouličných zbojníkov, vrahov ...lámte a stínajte, o čo viac by sa mali lámať a podrezávať všetci úžerníci a všetci lakomci zahnať, preklínať a stínať ...
Luther žiada smrť neverných partnerov: prečo sa nezabíjajú cudzoložníci? A mučenícku smrť pre prostitútky: keby som bol sudcom, tak by som takúto skazenú francúzsku prostitútku dal polámať a podrezať jej žily.
Ženy s magickými schopnosťami majú byť podľa Luthera umučené a usmrtené: Čarodejnice nesmieš nechať žiť ... Je to spravodlivý zákon, aby boli usmrtené. ... Keď sa nedajú obrátiť, vydáme ich mučiteľom.
Luther o postihnutých deťoch: keď sa hovorí o deťoch ... podobných diablovi ... tak som presvedčený ... že sú buď zohavené diablom, alebo sú skutoční diabli. Mnoho postihnutých ľudí, ktorí boli zverení do evanjelických zariadení pre postihnutých (napr. v Neuendettelsau/Bavorsko), bolo v rokoch 1940/41, koniec koncov s odvolaním sa na štátne Lutherovo učenie (Poslušnosť voči vrchnosti), vydaných štátnym úradom. Zodpovední dobre vedeli, že budú usmrtení.
Luther chcel usmrtiť aj pápeža: Pápež je diabol; keby som mohol zabiť diabla, prečo by som to neurobil?
Aj luteránska cirkev sa označuje za „kresťanskú“. Kde je však kresťanský Duch, Duch lásky Božej a lásky k blížnemu v tom, čo sa dozvedáme od Luthera? Jeho podnety a zásady boli vo veľkom mnohorako ľudom a zemepánmi - až po vládcov tretej ríše - krvavo presadzované.
Kto vydáva takéto beštiálne vražedné nariadenia proti svojim blížnym, ktoré sa, hoci v inej forme identifikujú s dnešnou dobou, od toho sa nedá očakávať ani spolucitiace srdce, ani milosrdenstvo voči zvieratám. Či ide o vojnu, o zničenie mnohých ľudí, zvierat a krajín, alebo o pokusy na zvieratách či manipuláciu s génmi, etika a morálka v týchto dvoch konfesiách sotva vykazuje nejaké rozdiely; mierne povedané, obe cirkvi sú nekresťanské.

„Čo človek urobí iným,
to urobí sebe samému“
Ako sa cíti zviera vo svojej situácii?
Zviera, užitočná vec a spotrebný tovar

Pozrime sa ešte raz do svedectiev Starého zákona, kde v 3. Knihe Mojžišovej - ktorá sa vysvetľuje ako pravé Božie slovo - sú pokyny aj pre hodnostárov dnešných cirkevných institúcií. Hovorí sa v nich o tom, ktoré zvieratá majú jesť, a ktoré nie:
Všetky zvieratá, ktoré majú rozdelené kopytá, a to úplne rozoklané kopytá a prežúvajú, smiete jesť. (Levitikus 11, 3)

O tri verše ďalej zaznieva apel na poľovníkov:
Ani zajaca, lebo prežúva, ale nemá rozdelené paprčky, nech vám je nečistý. Ani ošípanú, lebo má rozdelené paprčky a celkom rozoklanú paprčku, ale vôbec neprežúva, nech vám je nečistou. Z ich mäsa nejedzte a ich zdochliny sa nedotýkajte, nech sú vám nečistými. (11, 6-8)
Doplnenie k predchádzajúcemu citátu je v Lev 11, 26, 27:
Všetky zvieratá, ktoré majú rozdelené kopytá, ale nie úplne rozoklané a neprežúvajú, nech sú pre vás nečistými. Každý, kto sa ich dotkne, bude nečistý. Zo všetkých živočíchov chodiacich na štyroch nohách, všetko, čo chodí na dlabách, nech je pre vás nečistým a každý, kto sa dotkne ich zdochliny, bude nečistý až do večera ...

Kto je podriadený cirkvi, mal by sa pridržiavať nariadení Starého zákona, lebo podľa cirkevného učenia je to Slovo Božie. Keby sa veriaci toho pridŕžal, tak by mali aspoň zajace a divé svine šancu obísť sa bez brokov a guľky v tele.
Na ospravedlnenie poľovačiek sa často uvádza, že je potrebné „prerieďovať“ stav určitých druhov zvierat, aby sa nadmerne nerozmnožovali. Boží Duch nás však učil: Boh vybavil Svoje tvorstvo, prírodu na tejto Zemi tak, aby sa sama starala o vyrovnanosť a udržanie rovnováhy. Boh touto úlohou nepoveril poľovníkov!
Pre rybárov a pre všetkých, ktorí vyťahujú z mora, čo patrí moru, platia tieto nariadenia „Božie“ skrze „Mojžiša“ nasledovne:
Všetko však, čo v moriach a potokoch nemá plutvy ani šupiny, nech je to čokoľvek, čo sa hýbe vo vode, akýkoľvek vodný živočích, nech vám je to ošklivosťou. (Lev 11, 10)
Kto teda morské zvieratá, ako morské raky a tomu podobné je, stane sa nečistým. Každý čitateľ teraz môže uvážiť, či sa dnes už stal „nečistým“.
Kde budú po tomto pozemskom živote všetci tí kleríci, ktorí chcú Starý zákon dokončiť v Novom zákone a ktorí sedia za pekne prestretými stolmi a jedia zajačie, diviačie či iné zdochliny a morské zvieratá, ktoré nemajú plutvy a šupiny, a ktorí v stave nečistoty potom vykonávajú prípadne aj sakrálne skutky? V dnešnej dobe ich síce následkom zhrešenia proti „Svätému“ a Svätému, Bohu určite neukameňujú, ale či sa ešte stále nepovažuje podľa klerikálnej výpovede zachované „Slovo Božie“ ešte stále za pravé a platné?
Ak by existovali nečisté, „ošklivé“ zvieratá, tak by oprávnená otázka musela znieť: prečo Boh stvoril takéto zvieratá, keď On je absolútna čistota?
Ježiš o tomto všetkom nehovoril. Ježiš miloval všetky zvieratá. On nielenže nespôsoboval utrpenie žiadnemu zvieraťu, ale práve naopak: On bol veľkým priateľom každého stvorenia; On hovoril a konal za zvieratá.
Mnohí ľudia však napriek tomu, si sotva uvedomujú, že sú zvieratá trápené a zabíjané. V To je Moje Slovo na strane 433 (v nemeckom vydaní) Ježiš vysvetlil, že zvieratá cítia a pociťujú, podobne ako my ľudia:
Ako Ježiš z Nazaretu som hovoril mnohým ľuďom o zákone života, ako aj o zvieratách, ktoré podobne ako človek pociťujú bolesť, utrpenie a radosť. Tak, ako by človek nemal byť proti, ale za svojho blížneho, tak by mal byť aj za zvieratá a niesť za ne zodpovednosť, lebo slúžia človeku.
Vždy znovu som poúčal ľudí, že aj zvieratá sú stvorenia Božie, ktoré človek nemá znevažovať, ale milovať. Kto ich bije a trápi, ten raz zakúsi na svojej duši a tele rovnaké alebo podobné. Lebo čo človek vykoná svojim spolublížnym a spolustvoreniam, zvieratám, to vykoná sám sebe.
Veľa ľudí spoznalo svoje surovosti a začali uskutočňovať Moje učenie. Oľutovali a prijali zvieratá za svojich priateľov. A tak niektorí porozumeli Mojím slovám a nasledovali ma. (str. 433-434)
Zopakujem slová Ježiša, Krista: „Čo človek urobí svojim spolublížnym a spolustvoreniam, zvieratám, to urobí sám sebe.“ Nasledujme tieto Jeho slová a vztiahnime raz to, čo sa deje nevinným zvieratám, na seba. Vžime sa do nich a myšlienkovite znášajme s nimi v pocitoch, obrazoch ich osud.
Mohli by sme napríklad si položiť otázku namiesto zvieraťa: chcete byť radšej zabitý, alebo zavraždený? Kto sa naozaj vžije do tejto situácie a mal by sa rozhodnúť, či chce prísť o život zabitím alebo zavraždením, ten si určite nevyberie, lebo aj byť zabitý, aj byť zavraždený znamená preň to isté - prísť o život.
A ako budeme reagovať, keď nás niekto chytí, zavrie do klietky a bude rozhodovať, kedy a ako smieme privoňať k slobode?
Predstavte si, že ste zlatým škrečkom, pre ktorého je prirodzené mať veľa pohybu. Viďte a cíťte sa zároveň niekoľko týždňov zavretí v úzkom priestore. Na to, aby ste sa mohli pohybovať, máte k dispozícii len bežiace koleso, ktoré sa pod vašimi nohami rýchlo pohybuje vpredu tak, že neprestajne bežíte na mieste, bez toho, aby ste sa dostali dopredu. Ako dlho to vydržíte? Takto veľmi rýchlo zistíte, ako sa vodí škrečkovi, ktorý musí deň čo deň hlúpo bežať v úzkom kolese.
Alebo sa vcíťte do situácie hovädzieho dobytka vo výkrmnej maštali, kde ste zavretí a tesne vedľa seba so svojimi trpiacimi druhmi, dopovaný chemicky presýteným krmivom, a uvedomujte si, že každú chvíľu môže prísť jatkový mäsiar, ktorý Vás skolí a Vaše telo rozseká na kúsky ako obetné jedlo napr. pre korpulentné duchovenstvo. Podchvíľou počujete svojich bratov a sestry, ostatných býkov a kravy, úzkostlivo bučať a cítite, že majú tie isté obavy ako Vy. Ale očakávaný osud je neodvratný. Ste v ruke človeka mäsiara, vydaný napospas jeho sebeckosti, bezcitnosti, žiadostivosti, a ziskuchtivosti.
Mnoho ľudí ide cez mŕtvoly človeka a zvieraťa vtedy, keď sa ho to osobne netýka. Preto si ľudia trúfajú v určitých prípadoch zabíjať ľudí, a o to samozrejmejšie aj zvieratá. Kto má právo blížnemu alebo zvieraťu vedome zobrať život? Kto stvoril dušu človeka, ktorá je nesmrteľná? Kto jej dal dych? A kto dal dych, a tým aj život zvieraťu? Nebol to človek, ale Boh, Večný, Stvoriteľský Duch nekonečnosti. Boh neberie život ani človeku, ani zvieraťu, lebo Boh je darca. A Boh nenúti; nikdy nepoužíva násilie; ani nikoho neovplyvňuje proti jeho vôli. On je sloboda a ponecháva slobodu. Iba človek, ktorý nedal ani duši človeka ani zvieraťu život, zabíja príbytok duše, telo a zabíja zviera. Kto to človeku dovolil? Ježiš o tom nehovoril!
Kto rozlišuje medzi „zabíjaním“ a „vraždením“, ten je podľa môjho názoru paranoik, ktorý si neváži život druhých a podľa Vesmírneho zákona, ktorý je životom, sám sa teda pripravi o svoj život. Lebo čo človek spôsobuje druhým, to urobí sebe samému.
To isté platí, keď sú zvieratá držané v klietkach. Boh predurčil zvieratám prírodu ako životný priestor, v ktorom by sa mohli vždy zodpovedajúc svojmu druhu, voľne pohybovať, ako to robia duchovné formy zvierat vo večnom Bytí. On nestvoril pre Svoje tvory žiadne klietky. Iba ľudia si dovolujú zatvárať zvieratá a nechať ich živoriť na najužšom priestore.

Ježiš, Kristus, hovoril v zmysle: Všetko, čo teda očakávate od iných, to im tiež robte! (Mt 7, 12) Ježišovu výpoveď môžeme chápať aj takto: Čo nechceš, aby robili tebe, to nerob ani ty nikomu inému. Vzťahuje sa táto výpoveď len na nás ľudí, alebo vzhľadom na Ježišovu lásku k zvieratám aj na ne?

Boh dal ľuďom a zvieratám celú Zem, a tým aj slobodu. Ľudia však Zem rozdeľujú na parcely. Každý chce - legálne alebo ilegálne - získať najväčší kus. Tento kus krajiny je potom „jeho vlastníctvo“. Je to to, čo „patrí jemu“ so všetkým, čo na ňom a v ňom žije. Ale čo sme si na Zemi privlastnili, je ilúzia, teda klam, lebo smrť nám vezme to, čo sme si vzali zo Zeme.
Pre mnohých ľudí sú zvieratá len vecou, ktorá sa môže kupovať a predávať, používať alebo aj spotrebúvať - ako tovar z obchodného domu. Pchajú zvieratá do svojho sveta predstáv, do košiara, v ktorom aj oni svoje bytie živoria.
Kto sa naučil vcítiť sa do ľudí, ten cíti, že aj zvieratá cítia a vnímajú, podobne ako my ľudia. Pociťujú radosť, žiaľ a bolesť. Jedna stará indiánska múdrosť by nám mohla pomôcť naučiť sa rozumieť aj zvieratám. Znie: Neodsudzuj nikdy človeka skôr, kým si aspoň jeden polmesiac nenosil jeho mokasíny. Vzťahujúc sa na zvieratá môže byť povedané: skôr než držiš zvieratá v zajatí, než ich zneužiješ pre svoje účely a trápiš ich alebo vyžaduješ, aby žili v určených ohraničených, neprirodzených životných podmienkach, vyskúšaj to najskôr na sebe. Prinúť sa teda vstúpiť do spomenutého bežiaceho kolesa a pocítiš, čo tento malý pobližny musí vytrpieť. Kto chce získať dalšiu živú predstavu o osude zvierat, mohol by sa vžiť do roly kŕmneho teľaťa alebo kurčaťa v klietke na slepačej farme alebo do roly tulenieho mláďaťa, ktoré sa pokojne vyhrieva na brehu, kým neprídu muži s kyjakom v ruke, aby z neho stiahli kožušinu. Predstavte si napríklad, čo cíti tulenia matka, keď sa vráti z rybolovu a namiesto svojho dieťaťa nájde surovú kopu mäsa ...

Duch danej doby-Boh.
„Dokončenie“ Starého zákona v našej dobe:
Sexuálne previnenia kňazov na deťoch
V stopách Nazaretčana, alebo
v stopách cirkevných vrchností?

Ježiš, Kristus, je Pravda. On hovoril v zmysle: Ja a Otec sme jedno (Ján 10, 30). Premýšlajme ešte raz o týchto Ježišových slovách: Nemyslite si, že som prišiel zrušiť zákon a prorokov. Ja Som neprišiel, aby som zrušil, ale naplnil (Mt 5, 17). V mnohých prípadoch Ježiš nesplnil, čo „Boh“ Stareho zákona nariadil skrze proroka Mojžiša. Ježiš sa v „Knihách Mojžišových“ zriedka a to len nepriamo odvolal na „Boha“. Oveľa častejšie hovoril: Počuli ste, že bolo povedané ... Ja vám ale hovorím ... Alebo: Počuli ste, že bolo povedané Starým ... Ja vám ale hovorím ... Kto má uši, aby počúval, ten nech počúva: Ježiš zriedka spomínal „Boha“ v „Knihách Mojžišových“.
Ježiš sa tak dištancoval od tej sfalšovanej predstavy Boha, od Božieho falošného obrazu. On hovoril o „Otcovi v nebesiach“, o Svojom Otcovi, o „Bohu, vašom Otcovi“. Hovoril z pravdy, ktorá je večná realita, zákon nebies.
Niektorý by teraz mohol námietať, že čo Boh povedal ľuďom vtedy, platilo pre vtedajších ľudí; dnes by to už viac neplatilo, dnes by to bolo celkom inak. Položme si otázku: boli vtedajší ľudia horší, teda mali biednejší charakter ako dnešné ľudstvo? Čo so tohto týka, určite nepotrebujeme zisťovať, akí asi boli vtedajší ľudia. Každý, kto má ešte iskričku svedomia, vie bez analýzy a na základe faktov zo strany 32 ff, že dnešné ľudstvo je oveľa horšie ako vtedajší ľudia. Vzhľadom k tomu svedčí o tom aj ich postoj k prírodným súrodencom, k zvieratám v prírode, v laboratóriách vedcov atď., a potvrdzuje to aj osud zvierat.

Mnohí sú toho názoru, že sú v Boha veriaci ľudia. Práve tí, ktorí svoju vieru v Boha stavajú na obdiv v kostoloch a na štátnych návštevách, pokladajú sa čoraz viac za nadbohov a nielenže pripustia, ale priam schvaľujú to, že sa na živých zvieratách vykonávajú najkrutejšie a najsurovejšie pokusy, ktoré zatieňujú aj praktiky z „Kníh Mojžišových“. Rímsky klérus, prirodzene, nehovorí o zatienení. Oznamuje: „Starý zákon pripravuje Nový, kým tento Starý dokončuje. Obidvaja sa objasňujú navzájom ...“ Majú sa napríklad horiace hranice v stredoveku považovať za objasnenie Stareho zákona v Novom - a vrhá, opačne krvavé dianie v stredoveku a zásadná zmena, ktorú spôsobilo učenie Ježiša, Krista, v priebehu posledných 2000 rokov, „objasňujúce“ svetlo na to, čo sa stalo s Božím slovom a posolstvom v Starom zákone? Oplatilo by sa raz venovať tejto otázke: ... Aké sily, nazývané aj moci, by to dnes asi mohli byť? Keď to nemôže byť Boh - lebo On je zákon, a tento zákon je láska, dobrotivosť, pokoj a blaho pre všetkých a všetko -, kto je to teda?
Ďalej čítam, že Starý zákon nachádza dokončenie v Novom, len s inými znameniami, ktoré sú prispôsobené dnešnej dobe. Ide o záznam jedného televízneho vysielania z 2.9.1999 v „zahraničnom žurnáli“ ZDF, pod titulom „Zneužívanie detí v Írsku“. Tu je výňatok:
Škandál otriasa Írskom. V centre pozornosti stojí katolícka cirkev, pilier írskej spoločnosti. Počas mnohých rokov zveroval štát katolíckej reholi deti. Dnes panuje na ostrove veľké zdesenie, lebo jeden dokumentárny film ukazuje, čomu najskôr nikto nechcel veriť: namiesto starostlivosti zneužívanie, namiesto lásky násilie. Nie jednotlivé - ale stovky detí zažili pod ochranou cirkvi zrejme peklo na Zemi. Teraz je kartel mlčania rozbitý; pravda, predsa vychádza na svetlo.
Štát umiestnil Johna Priora na 3 roky do výchovného domova, pretože rodičia údajne zanedbali svoju povinnú starostlivosť. Domov vedie katolícka rehoľa „Kresťanskí Bratia“ (Christian Brothers). Tu majú byť deti vychovávané vo viere v Boha.
John, teraz 54-ročný, oznamuje, že bol sedem rokov sexuálne zneužívaný dvoma rehoľnými bratmi a jedným katolíckym kňazom.
Najhoršie bitky, akých sa mi kedy dostalo, boli tie, keď som zdravotnej sestre rozprával, že som bol sexuálne zneužitý jedným bratom. Mal som deväť a pol alebo desať rokov. Najskôr ma zbila a potom to povedala tomu bratovi. Ten ma odviedol preč a potom ma dvaja bratia bili a bili a bili. Všade som mal rany ...
Mali sme spoločné sprchy; vtedy muselo ísť dnu 20 chlapcov. Brat (rehoľný brat) sa vyzliekol ...a niektorých chlapcov zneužil pred očami druhých a nútil ich, aby sa vzájomne dotýkali. Raz ma znásilnil, hodil ma na svoju posteľ, vzal si ma a zranil ma. Krvácal som tak hrozne, že zdravotná sestra použila jód a ja som kričal od bolesti.
V marci 1998 sa [rehoľní-]bratia za zneužívanie detí v školských domovoch verejne ospravedlnili a spolu s inými rehoľami zriadili pre postihnutých linku pomoci. Prišlo vyše 8000 telefonátov a cirkev sprostredkovala 600 obetiam terapeuta.
1999: Jeden dokumentárny film obviňuje štát a dokazuje, že úrady o zneužívaní detí v cirkevných školách vedeli po desaťročia, a napriek tomu ich ďalej financovali. Nato vláda ustanovila vyšetrovaciu komisiu, sľubila zmeny zákonov a poskytla 10 miliónov mariek na terapiu obetí.
John je teraz na psychoterapeutickom liečení. Máva stavy strachu, nemôže spávať, nikomu nedôveruje. Skoro všetky vzťahy mu stroskotali a pracovne nikdy nič nedosiahol.
Terapeut: John trpí nepretržite; má komplexy menejcennosti; cíti sa neužitočný; nemá žiadnu sebadôveru ...
John nie je ojedinelý prípad. Tisíce detí bolo v Írsku daných do opatery katolíckym domovom starostlivosti ... John hovorí o osude svojho najlepšieho priateľa Jozefa:
Mal dlhý kožený remeň a bil ním Jozefa po oboch pleciach i po hlave. Jozef spadol zo stoličky, brat ho bil a udieral na každú časť jeho tela, a potom ho kopal ťažkými vojenskými čižmami, ktoré bratia nosili pri práci na poli. Neprestajne ho kopal a kopal a kopal, dovtedy, kým sa Jozef neprestal hýbať. Jozef stratil vedomie a odviezli ho do nemocnice. Tam zomrel. Vedelo sa o tom. Tu tvrdia, že to bola leukémia, ale on nezomrel na leukémiu.
Hlásateľka: Odvtedy John už neverí v Boha.
Táto správa hovorí sama za seba ...

V nedávno vyšlom vydaní „Cirkev interne“ (Rakúsko) sa pod nadpisom „Sexuálne zneužívanie. Kláštorná terapia“ píše:
Kňazi a rehoľníci sa čoraz častejšie dostávajú do podozrenia, že sa zúčastnili na deliktoch sexuálneho zneužitia. Dostatočný dôvod pre opáta dobročinného ústavu G., J.A., aby s tým začal nieco robiť. Ešte tohto roku chce v kláštore P. zriadiť psychiatrické centrum pre klérus, rehoľníkov a pastorálnych spolupracovníkov.
Bolo by vhodné prečítať si, čo na takéto a podobné veci hovorí „Boh Mojžišov“. Ak by tento starý „zákon“, ktorý má už naozaj dlhú tradíciu a ako časť „Svätého písma“ aj ocenenie cirkvi, by sa dnes používal, tak by teda bolo veľmi rýchlo o niekoľkých ľudí menej.
Človek dneška sa neprehrešuje len proti jednotlivcovi, proti človeku a zvieraťu, ale vypracovanú globálnu stratégiu voči ľuďom a zvieratám. Je dokonca toho názoru, že musí Božie stvorenie vylepšovať. Krutý panovačný človek zasahuje mnohorakým, a najbrutálnejším spôsobom a metódou do života zvierat - nešetrí ani rastlinný či minerálny svet - a značná časť, široká masa ľudí, ktorí sú pre svoj egoizmus a tupú ľahostajnosť hluchí a slepí, necháva trýznené stvorenia bez odporu napospas svojmu osudu. Podobne zaobchádza človek aj so seberovnými.
Dnešná kňazská kasta si svojho boha prispôsobila práve tak, ako tá za Mojžišových čias. Ibaže ten dnešný „boh“ nezodpovedá ani Starému zákonu a nezhoduje sa ani s Ježišovým učením. Cirkevní hodnostári si po všetky časy svojho boha alebo svojich bohov prispôsobovali „dobe“ - povedz: svojim vlastným práve platným predstavám, svojim požiadavkám a cieľom. Pravý Boh však nie je cirkevný boh-duch danej doby, ale naopak nemeniaci sa, Ten ktorého nás učil Ježiš. Cirkevný boh-duch danej doby je nekonštantný a nespoľahlivý. Tu nepomôže ani to, že sa chce stabilita absolútne formulovanými výpoveďami predstierať. Nepravda nemá večné trvanie, aj keď sa trhliny a diery v kotle nepravdy môžu načas zalepiť náplasťou, „to sú tajomstvá Božie“. Svetlo pravdy vynesie všetko na svetlo dňa.
Prečo sa cirkevní hodnostári nedržia svojich vlastných výpovedí? Keby Starý zákon nechali dospieť k dokončeniu v Novom so všetkými detailmi, tak by oni boli prví, ktorých by „boh“ z „Kníh Mojžišových“ nechal zabiť.

Dnešní ľudia - predovšetkým cirkevní veriaci - idú v šľapajach cirkevných vrchností, ktoré hlásajú meniaceho sa, teda s dobou idúceho, tomu a onomu duchu doby zároveň sa podriaďujúceho „boha“, aby sa ich krk nedostal do slučky Stareho zákona, ktorý by im „boh“ z „Kníh Mojžišových“ bol už dávno navliekol a zatiahol. Potrebujú teda svojho ducha doby, ktorého nazývajú „boh“.
Tento „boh“ sa flexibilne prispôsobuje momentálným požiadavkám vládnucich, ktoré práve uprednostňujú, aby mali čo najmenej ťažkostí prezentovať ho veriacim tak, aby títo vo svojej letargii, sebeckosti a pôžitkárstve boli čo najmenej vyrušovaní. Potom zostávajú radi v lone tejto pohodlnej cirkvi, ktorá im odoberie tak niektore rozhodnutia svedomia a poskytne im priame alibi na neslýchanosti rôzneho druhu.
Pravý Večný je ten Absolútny. On je vše-múdry Vesmírny zákon, ktorý je láska. Opakujem: Boh, láska, netrestá a nebije, On nezatracuje, nezabíja ani nevraždí. Boh nevydá ľuďom ani ľudí, ani zvieratá. Že je to tak, to nás učil Ježiš. On žil zákon Svojho Otca a je nám príkladom a vzorom.
Ak sa naučíme chápať hĺbku Jeho učenia a výpoveď: Nasledujte ma! (Mt 4, 19), tak vieme, prečo nám odporúčal ísť v Jeho šľapajach. Nechcel nám tým Ježiš okrem iného povedať, že nemáme ísť v šľapajach kňazskej kasty, ktorá učí ducha doby, teda boha-ducha danej doby, ktorý nepochybne vedie ľudí do záhuby, čo nám dokazuje naša dnešná doba, náš svet? Aj prorok z Patmosu to spoznal, lebo v Zjavení Jána stojí: Vyjdite, ľud môj, z neho, aby ste neboli účastníkmi jeho hriechov a nedostali z jeho pliag. (18, 4)

Zopakujme to jasne a zrozumiteľne ešte raz: Ježiš hovoril proti brutálnym a beštiálnym popravám zvierat a proti zabíjaniu a vraždeniu ľudí. Dovtedy by sme si mali klásť otázky, až kým nepríjmeme osvietenie a hlboko v sebe samých nespoznáme, prečo Ježiš zvestoval iného Boha ako je „boh v Knihách Mojžišových“ a boh dnešných cirkevných hodnostárov. Alebo veríme vo viacerých bohov rozdielnej kvality; v tom prípade je to filozofia jednotlivca, ktorý k tomu nepotrebuje žiadnu cirkevnú inštanciu; jedine, že by mu v tomto smere chýbala fantázia, potom je ako „náboženský“ člen cirkvi na správnom mieste. Ak je však ten Jeden Boh meniaci sa, tak beda ľuďom, ktorí sa odvrátili od pohanskej kultovej štátnej cirkvi.
Teda zvažuj múdro, a dobre si všetko premysli! Boh nedal ľuďom len srdce - na ktorého pohnútky často nie je spoľahnutie v dôsledku úbytku svedomia -, ale aj rozum. Odporúča sa používať ho a znova prebudiť možno už dlho nepoužívanú schopnosť samostatne myslieť.
Dobrým prostriedkom na to, aby sme získali vlastný prehľad, je, klásť otázky sebe - alebo aj Bohu vo vrúcnej modlitbe. Lebo: kto sa úprimne pýta, ten môže byť vedený.
Po 2000 rokoch je na čase, aby sa človek, ktorý v Ježiša verí a chcel by Ho nasledovať, rozhodol: buď ísť v šľapajach Ježiša, Krista, teda uskutočňovať Jeho učenie - alebo putovať v šľapajach dnešných cirkevných vrchností, ktoré v ničom nezaostávajú za kňazskou kastou Mojžišových čias.

„Zabíjať“ alebo „vraždiť“?
Ježiš splnil Zákon a prehĺbil učenie

Hoci sa Božiemu protihráčovi podarilo Slovo Božie skrze proroka Mojžiša dôkladne sfalšovať, zostalo doslovné znenie Desatora prikázaní, ktoré sú výňatkom z večného, absolútneho Zákona nebies, až do dnešnej doby ďalekosiahle nedotknuté.
Piate prikázanie znelo a znie tak ako predtým: Nemáš zabíjať.
Ale: v jednotnom preklade Novej jeruzalemskej biblie z roku 1985 už v prikázaniach Božích na tomto mieste stojí: Nemáš vraždiť. Toto nové sformulovanie možno bezpochyby pripísať bohu ducha danej doby. Znamená oslabenie obsiahlej výpovede „Nemáš zabíjať“. Ježiš vo Svojej Reči na hore naproti tomu dokonca povedal: Počuli ste, že starým bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. Ale ja vám hovorím: každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu; a kto by bratovi povedal: hlupák! - prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: blázon! - prepadne ohnivému peklu. (Mt 5, 21-22)
Ježiš teda absolútnu výpoveď „Nemáš zabíjať“ neoslabil a neobmedzil ani jej význam na jednotlivé špeciálne prípady - práve naopak. Ježiš ju prehĺbil. On učil, že nielen v samom prevedení skutku zabíjania leží to „proti blížnemu“, ale už aj v zraňujúcich alebo v odsudzujúcich slovách, so všetkými do nich vloženými citmi a pocitmi. Upozornil nás tým na to, že aj najjemnejšia pohnútka odmietnutia blížneho, či zvieracieho súrodenca, nášho poblížného, je pred Bohom hriech. Ježiš nás zároveň vyzval, aby sme zjemňovali svoje svedomie.
A: Ježiš hovoril výslovne o „zabíjaní“, nie o „vraždení“.

Už Jeremiáš upozornil ľud na sfalšovanie „Písma“. V Jeremiášovi 8, 8 hovoril o „lživom písadle pisárov“, ktorí zákon Pána „zmenili na lož“.
Čie „lživé písadlo“ teda sfalšovalo Slovo Božie skrze Mojžiša tentoraz? Komu slúžia tí, ktorí takto konajú? Čo má byť ospravedlnené výpoveďou „nemáš vraždiť“? Má táto výpoveď slúžiť na to, aby ďalej upokojovala svedomie ľudí, aby sa neozývalo, keď sa deje nespravodlivosť?
Zvrátená ideológia Starého zákona pripravila - povedz: predložila metódu - v Novom zákone to úspešne vykonané pokračuje metodicky, plánovite a cieľavedome ďalej až dodnes. Pred očami miliónov rozumom obdarených ľudí - čáry máry! - z bieleho obrazu čierne. Sú to „zázraky“ dneška?
Komu je priepasť medzi týmito dvoma rozdielnymi výpoveďami - zabíjať a vraždiť - ľahostajná, ten sedí na dvoch stoličkách a skúša slúžiť dvom pánom, duchu krutého „boha“ z „Kníh Mojžišových“a súčasne aj inštitúciám cirkvi - a trochu Ježišovi, Kristovi, ktorý učil Boha milosrdnej lásky.
Ježiš povedal v zmysle: Môj Otec a Ja sme jedno. Kde sú dvaja jedno, hovoria tou istou rečou. Kto má uši, aby počúval, ten počuje!
Ako učil Ježiš vo Svojej Reči na hore? Kto sa na blížneho čo i len hnevá, má prepadnúť súdu. A: kto povie „hlupák“, prepadne rozsudku vysokej rady. Kto má uši, aby počúval, ten počuje! A kto má svedomie, ten bude Ježiša, Krista, nasledovať a vykoná to, čo stojí v Zjavení Jána, ktoré tu opakujem: Vyjdite, ľud môj, z neho, aby ste neboli účastníkmi jeho hriechov a nedostali z jeho pliag. (Zj 18, 4)

Nariadenia k násiliu a vojne
v Starom zákone - Ježiš: „Milujte svojich nepriateľov“
Ježiš karhá pokrytectvo
učencov písma a farizejov

Ježiš neprispel k zmäkčeniu nášho svedomia. On nás nevyzýval, aby sme ho úskokmi, fintami či prefíkanými formuláciami chlácholili a umlčali. To robí jedine ten, kto je a koná proti Bohu a ktorý už Slovo Božie skrze Mojžiša prevrátil v opak. Ďalší príklad:
V 2. Knihe Mojžišovej, Exodus, jednotný preklad stojí: Kto udrie človeka tak, že ten zomrie, prepadne smrti (Exodus 21, 12). Kto by zbil svojho otca alebo svoju matku, prepadne smrti. Kto ukradne človeka - predá ho, alebo sa nájde v jeho moci, prepadne smrti. Kto by preklínal otca alebo matku, prepadne smrti. (21, 15-17)
V Exodus 21, 24 ďalej stojí: Oko za oko, zub za zub, ruku za ruku, nohu za nohu, popáleninu za popáleninu, ranu za ranu, modrinu za modrinu.
A to bolo dosť často brané doslova a slúžilo tomu, aby sa akty pomsty všetkého druhu stali legitímnymi.
Ježiš takto v Reči na hore nehovoril. Hovorí v nej: Počuli ste, že bolo povedané: Oko za oko, zub za zub. Ale ja vám hovorím: Neprotivte sa zlému! Naopak: Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé, a kto sa chce súdiť s tebou a vziať ti spodné rúcho, daj mu aj plášť; a ak ťa niekto núti na míľu, choď s ním dve. Kto ťa prosí, tomu daj, a neodvracaj sa od toho, kto si chce požičať od teba. (Mt 5, 38-42)
U Ježiša teda čítáme celkom iné slová ako od „Boha“ v „Knihách Mojžišových“. Kto by chcel byť úprimným kresťanom, ten by sa musel rozhodnúť: buď pre Boha skrze Ježiša, Krista, alebo pre Boha inštitúcii cirkvi, lebo dvom pánom slúžiť nemožno. Raz nás ten falošný Boh privedie k pádu. Naša ľahostajná, nemilosrdná spoločnosť je pre to najlepším dôkazom.

V Piatej Knihe Mojžišovej, Deuteronomium, je, okrem iného, reč o odplate:
Tvoje oko sa nezľutuje: život za život, oko za oko, zub za zub, ruka za ruku a noha za nohu. (19, 21)
Vojna a bojovníci. Keď tiahneš do vojny proti svojmu nepriateľovi a zbadáš kone, vozy a ľud, početnejší ako ty, neboj sa ich, lebo s tebou je Hospodin, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z Egyptskej krajiny.
Tesne pred bojom predstúpi kňaz a prehovorí k ľudu. Povie im: Čuj, Izrael! Dnes sa chystáte do boja proti svojim nepriateľom. Neklesajte na mysli! Nebojte sa, nemajte
strach, ani sa ich neľakajte, lebo Hospodin, váš Boh, kráča s vami, aby bojoval za vás proti vašim nepriateľom a aby vám pomohol! (20, 1-4)
Podobne akoby odvtedy nebol Ježiš, Kristus, prebýval na Zemi - sa to dodržiava aj teraz: dnešní kňazi žehnajú vojnám so všetkými zbraňami vo viere, že tí, ktorých požehnajú, majú Boha na svojej strane, proti „nepriateľom“.
V tej istej Knihe Mojžišovej ďalej znie:
Dobývanie miest. Keď sa priblížiš k niektorému mestu, aby si bojoval proti nemu, vyzvi ho k mieru. Ak ti odpovie mierom a otvorí ti, všetok ľud, ktorý sa nachádza v meste, bude nútení u teba robotovať a slúžiť. Ak sa však s tebou pokojne nedohodne a pustí sa s tebou do boja, obľahni ho, keď ti ho Hospodin, tvoj Boh, vydá do rúk, ostrím meča pobi všetko mužské v ňom. Iba ženy a deti, dobytok a všetko, čo bude v meste, všetku jeho korisť ulúp, užívaj korisť svojich nepriateľov, ktorých ti vydá Hospodin, tvoj Boh. Tak urob všetkým mestám veľmi vzdialeným od teba, ktoré nepatria k mestám týchto národov. Avšak z miest týchto národov, ktoré ti dáva Hospodin, tvoj Boh, do vlastníctva, nenechaj nažive nič, čo dýcha. (20, 10-16)

V stredoveku sa križiacki rytieri brodili v krvi tých, ktorých porazili v mene kríža. V rokoch 1941 a 1943 v Chorvátsku to nebolo o veľa iné. Cirkev uskutočňuje: Starý zákon „osvetľuje“ Nový zákon - ale nie svetlom Božím, ktoré zvestoval Kristus a dnes opäť zvestuje!
Boh je pokoj. Kristus prišiel v Ježišovi, aby priniesol pokoj všetkým ľuďom. On príde opäť - v Duchu - ako Knieža pokoja, to je isté.
Ježiš hovoril vo Svojej Reči na hore o láske k nepriateľom. V Matúšovi to znamená:
Počuli ste, že bolo povedané: Milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť svojho nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia, a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú a vám sa protivia, aby ste boli synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach, veď On dáva vychádzať slnko na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých. Lebo ak milujete tých, ktorí vás milujú, aká vám za to odplata? Či nerobia to isté aj colníci? A ak pozdravujete len svojich bratov, čo zvláštneho robíte? Či nerobia to isté aj pohania?
Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Mt 5, 43-48)

Opäť spoznávame: Ježiš povedal: počuli ste ... On nepovedal „počuli ste od Boha skrze Mojžiša“; nepovedal ani „počuli ste od proroka Mojžiša“. On povedal: počuli ste ...
Ježiš hovoril o láske Božej a o zmierení - takzvaný „boh“ skrze Mojžiša o ničení, rabovaní a zabíjaní.
V Levitikuse, 3. Knihe Mojžišovej, je to zhrnuté takto:
Vy budete prenasledovať svojich nepriateľov a oni podľahnú vášmu meču. Piati z vás budú hnať sto ľudí a sto z vás bude hnať desaťtisíc, vaši nepriatelia padnú pred vami mečom. Obraciam sa k vám, urobím vás plodnými, rozmnožím vás a uplatním svoju zmluvu s vami. (26, 7-9)
Ježiš naproti tomu povedal: „Lebo všetci, ktorí berú meč, mečom zahynú.“ (Mt 26, 52)
Mojžiš mal na rozkaz Boží vysväcovať kňazov. Vysvätenie začínalo tradičnou ceremóniou zabitia barana. Ježiš učil aj čo sa kňazov týka pravý opak. V Matúšovom Evanjeliu hovoril jasne: Vy si však nedajte hovoriť majster!, lebo jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia. (23, 8)
V Matúšovi 23 Ježiš karhal pokrytectvo učencov písma a farizejov:
Vtedy hovoril Ježiš zástupom a svojim učeníkom:
Na stolicu Mojžišovu posadili sa zákonníci a farizeji. Čokoľvek by vám hovorili, konajte a zachovávajte, ale podľa ich skutkov nerobte, lebo hovoria a nekonajú, zväzujú ťažké bremená a nakladajú ľuďom na plecia, ale sami nechcú ich pohnúť ani prstom. A všetky svoje skutky konajú, aby ich ľudia videli:
Širšími si robia modlitebné remienky a zväčšujú strapce na rúchu, obľubujú si predné miesta na hostinách, prvé stolice v synagógach, pozdravy na námestiach a to, keď im ľudia hovoria: majstre! Vy si však nedajte hovoriť: majster!, lebo jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia. A nikomu na zemi nehovorte: otec!, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský, a nedávajte si hovoriť: vodcovia!, lebo jeden je váš Vodca, Kristus. A kto z vás je najväčší, nech vám je služobníkom. Kto sa povýši, bude ponížený, a kto sa poníži, bude povýšený.
Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, že zatvárate kráľovstvo nebeské pred ľuďmi, sami nevchádzate do neho a tým, čo by chceli vchádzať, nedovolíte vojsť.
Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, že obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stal, urobíte z neho syna pekla, dvakrát horšieho, než ste sami.
Beda vám, slepí vodcovia, ktorí hovoríte: Kto by prisahal na chrám, to je nič, ale kto by prisahal na chrámove zlato, to ho viaže. Blázni a slepci, čože je viac: či zlato a či chrám, ktorý posväcuje to zlato? A zase: Kto by prisahal na oltár, to je nič, ale kto prisahá na dar na ňom, to ho viaže. Blázni a slepci! Čože je viac: či dar a či oltár, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň aj na všetko, čo je na ňom, a kto prisahá na chrám, prisahá naň aj na Toho, kto prebýva v ňom, a kto prisahá na neho, prisahá na trón Boží aj na Toho, kto sedí na ňom.
Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, že dávate desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbávate, čo je závažnejšie v zákone, totižto spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Toto ste mali činiť a tamto zanedbávať. Slepí vodcovia! Preciedzate komára a prežierate ťavu.
Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, že čistíte zovňajšok čaše a misky, ale vnútri sú plné lúpeže a nemiernosti. Ty slepý farizej! Najprv vyčisti vnútro čaše a misky, aby bol čistý aj ich zovňajšok.
Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, že sa podobáte obieleným hrobom, ktoré sa zvonku zdajú krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Tak aj vy navonok zdáte sa ľuďom spravodlivými, ale vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti.
Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, že prorokom staviate hrobky, spravodlivým ozdobujete náhrobky a hovoríte: Keby sme boli žili za časov svojich otcov, neboli by sme spolu s nimi prelievali krv prorokov. Tak svedčíte sami proti sebe, že ste synovia tých, čo povraždili prorokov. A vy len dovŕšte mieru svojich otcov! Hadi! Vreteničie plemä! Ako uniknete pekelnému súdu?
Preto, hľa, posielam vám prorokov, múdrych ľudí a zákonníkov, a vy niektorých z nich zamordujete a ukrižujete, iných zbičujete vo svojich synagógach a budete prenasledovať z mesta do mesta, a to preto, aby prišla na vás všetka spravodlivá krv vyliata na zemi, od krvi spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, syna Barachjovho, ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko príde na toto pokolenie. (23, 1-36)
Ježiš hovoril okrem iného: A nikomu na zemi nehovorte: otec!, lebo jeden je váš Otec, ten nebeský. (Mt 23, 9)
Prečo potom na Zemi existuje „Svätý Otec“? Kto ako katolik verí v Ježišove slová, mal by si položiť otázku, či nejasá nad rímsko-katolíckou „galiónovou figúrkou“, a tak spolusúhlasí s tým, aby sa Ježišovo meno a Jeho učenie potupovalo, aby sa najväčší Prorok všetkých čias, ktorý sa stal naším Spasiteľom, zosmiešňoval.

Ježiš hovoril proti kňazskému povolaniu: Vy si však nedajte hovoriť: majster!, lebo jeden je váš Majster a vy všetci ste bratia. (Mt 23, 8)
Ježiš sa nazýval Majstrom, teda učiteľom múdrosti. Katolícka cirkev urobila Ježiša proti Jeho učeniu a proti Jeho vôli kňazom. Podľa katolíckeho katechizmu č. 1548 to znamená: „Kristus sám je prítomný v cirkevnej službe zasväteného kňaza v jeho cirkvi ako hlava svojho tela, pastier svojho stáda, najvyšší kňaz vykupiteľskej obete a učiteľ pravdy.“
V katolíckom katechizme sa píše: „... a učiteľ pravdy.“ To je zo strany dnešných cirkevných hodnostárov opäť výsmech Ježiša, Krista. Hovoria o učiteľovi pravdy, ale nekonajú to, čo Ježiš učil a chcel.

Výdavky a ceremónie pri vysväcovaní
a obliekaní kňazov v Mojžišových knihách

Ježiš, jednoduchý muž v národe Izraela, Žid v jednoduchom ľanovom rúchu, Syn človeka, ako je nazývaný, syn tesára, stál vo výraznom protiklade k vtedajšej a dnešnej kňazskej kaste.
Vtedajší kňazi nosievali rúcha zodpovedajúce ich vážnosti a nároku, a aj dnešní kardináli, biskupi, farári a kňazi sa ukazujú v nádherných róbach - Boh však nechal Svojho Syna, Spoluvládcu nebies, putovať po Zemi v jednoduchom rúchu, bez majetku, ako tesára. Prečo Boh neobliekol Ježiša, Svojho Syna, do kňazského rúcha, a prečo Ho nenechal vykonávať službu v Jeruzalemskom chráme? Robí Boh výnimky? Prečítajme si, čo povedal „Boh skrze Mojžiša“ a ako „On“ odovzdal Áronovi a jeho synom kňazský úrad a ako kňazov obliekol. V Knihe Exodus to znamená:

Efódový plášť. Potom zhotov plášť z efódu, celý z modrého purpuru. Uprostred neho bude otvor pre hlavu, vôkol otvoru bude tkaná obruba, otvor ako z panciera, aby sa neroztrhol. Na jeho podolku urob granátové jablká z modrého a červeného purpuru a karmazínu, aj na podolok dookola a medzi ne dookola zlaté zvončeky, takže na podolku plášťa budú dookola striedavo zlaté zvončeky a granátové jablká. Áron to bude mať na sebe pri vykonávaní služby, aby bolo počuť ich zvuk, keď bude vchádzať do svätyne pred Hospodina i keď bude vychádzať, aby nezomrel. (28, 31-35)

A ďalej to pokračuje takto:
Čelenka. Zhotov aj čelenku z čistého zlata a vyry na ňu, ako sa ryje pečať: Svätý Hospodinu. Pripevni ju na šnúru z modrého purpuru a bude na turbane, bude na prednej strane turbanu. Bude na čele Áronovom, aby Áron mohol znášať previnenia, ktorých sa Izraelci dopustili na svätých veciach, ktoré obetovali pri svojich rozličných posvätných daroch, nech je stále na jeho čele, aby našli priazeň u Hospodina. (28, 36-38)
Nariadenia „Boha skrze Mojžiša“, ktoré sú vo výraznom protiklade s výpoveďami, s učením a spôsobom života Syna Božieho medzi ľuďmi, sú detailne opísané aj v ďalšej časti, aby sa ten, kto číta srdcom, ľahšie mohol rozhodnúť buď pre cirkevných hodnostárov, alebo pre nasledovanie Ježiša, Krista.

O oblečení kňazov sa ďalej píše:
Spodný odev utkaj vzorkovane z jemného ľanu, zhotov aj turban z jemného ľanu, urob aj pás ako výšívkársku prácu. Synom Áronovým urob spodný odev, urob im aj pásky aj klobúky im urob na česť a ozdobu. Obleč do nich svojho brata Árona a s ním aj jeho synov a pomaž ich, ustanov a vysväť ich, aby mi konali kňazskú službu. Urob im aj spodky z ľanu od bedier až po stehná, na zakrytie ohanbia. Nech budú na Áronovi a jeho synoch, keď budú vchádzať do svätostánku alebo pristupovať k oltáru konať službu vo svätyni, aby neuvalili na seba vinu a aby nezomreli. Toto je večné ustanovenie pre neho a po ňom pre jeho potomstvo. (28, 39-43)
Kňazské vysviacky. Potom priveď Árona a jeho synov ku vchodu do svätostánku - a umy ich vodou. Potom vezmi rúcha, obleč Áronovi spodný odev a plášť pod efód, potom efód a náprsník a opáš ho efódovým pásom. Na hlavu mu daj turban a na turban polož posvätný diadém. Potom vezmi olej na pomazanie, vylej mu ho na hlavu a pomaž ho. Jeho synov tiež priveď a obleč im spodný odev. Opáš ich pásom, Árona i jeho synov, a polož im klobúky na hlavu. Kňazstvo nech je pre nich večným ustanovením. Tak uveď Árona a jeho synov do ich kňazskej služby.
Potom daj priviesť junca pred svätostánok a Áron a jeho synovia položia ruky na hlavu junca. Potom zabi junca pred Hospodinom pri vchode do svätostánku. Potom naber z krvi junca a prstom potri rohy oltára a všetku krv vylej ku základom oltára. Potom vezmi všetok tuk, čo obaľuje vnútornosti, lalok z pečene, a obe obličky i s tukom, ktorý je na nich a spáľ to na dym na oltári. Mäso z junca, jeho kožu a kal z čriev spáľ v ohni mimo tábora. To je obeť za hriech.
Vezmi aj jedného barana a Áron i jeho synovia nech položia ruky na hlavu barana. Potom zarež barana, vezmi jeho krv a pokrop ňou oltár dookola, barana rozsekaj na kusy, vymy jeho vnútornosti i nohy, polož ich na tie kusy a na hlavu. Celého barana spáľ na dym na oltári, to je spaľovaná obeť Hospodinu, príjemnej vône, to je ohňová obeť Hospodinu.
Potom vezmi aj druhého barana a Áron i jeho synovia nech položia svoje ruky baranovi na hlavu. Potom zarež barana, naber z jeho krvi a potri boltec pravého ucha Árona i jeho synov, palce ich pravých rúk a nôh a pokrop krvou oltár dookola. Naber z krvi, čo je na oltári, a z oleja na pomazanie, pokrop Árona a jeho rúcho aj jeho synov a ich rúcha, a bude posvätený on so svojim rúchom i jeho synovia so svojimi rúchami.
Potom vezmi chvost a tuk barana, ktorý obaľuje vnútornosti a lalok z pečene a obe obličky s tukom, ktorý je na nich, i pravú lopatku lebo je to baran pri ustanovení za kňaza, a jeden peceň chleba i jeden koláč s olejom a jeden podplameník z koša nekvasených chlebov, ktorý je pred Hospodinom. Toto všetko vlož do rúk Áronovi a do rúk jeho synov a zamávaj s tým ako mávanou dávkou pred Hospodinom. Potom im to vezmi z rúk a spáľ na oltári ako spaľovanú obeť na príjemnú vôňu pred Hospodinom, to je ohňová obet Hospodinu.
Potom vezmi hruď barana z Áronovho ustanovenia, a zamávaj ňou ako mávanou dávkou pred Hospodinom, nech to bude tvojím podielom. Posväť hruď mávanej dávky a lopatku pozdvihovanej dávky, ktorou mávali a ktorú pozdvihovali z barana pri ustanovení Árona a jeho synov. To bude patriť Áronovi a jeho synom podľa večného ustanovenia zo strany Izraelcov, lebo je to pozdvihovaná dávka, pozdvihovanú dávku Izraelci budú dávať z obeti spoločenstva, to bude ich pozdvihovaná dávka Hospodinu.
Áronovo posvätné rúcho zostane po ňom jeho synom, aby boli v ňom pomazávaní a ustanovení za kňazov. Sedem dní ho bude obliekať ten kňaz z jeho synov po ňom, ktorý bude vchádzať do svätostánku a konať službu vo svätyni. Potom vezmi barana z ustanovenia a jeho mäso uvar na posvätnom mieste.
Áron a jeho synovia budú jesť z mäsa barana a z chlebov v koši pri vchode do svätostánku. Nech jedia to, čím sa pre nich získalo zmierenie, keď ich ustanovili za kňazov a vysvätili. Ale cudzí nesmie z nich jesť, lebo je to sväté.
Ak z mäsa obetovaného pri ustanovení a z chlebov zostane niečo do rána, to, čo zostane, spáľ v ohni, nebude sa to jesť, lebo je to sväté. Áronovi a jeho synom urob všetko tak ako som ti prikázal: Ich ustanovenie za kňaza bude trvať sedem dní. Každý deň obetuj junca ako obeť za hriech na zmierenie. Oltár očisti od hriechu tým, že vykonáš obrad zmierenia na ňom, pomaž ho, aby si ho posvätil. Sedem dní konaj tu zmierčie úkony na oltári, a tak ho posväť, aby potom oltár bol svätosvätý. Všetko, čo sa dotkne oltára, nech je sväté. (29, 4-37)
Z modrého a červeného purpuru, z karmazínu zhotovili jemné tkané rúcha pre službu vo svätyni. Posvätné rúcho pre Árona zhotovili, ako prikázal Hospodin Mojžišovi. Efód zhotovili zo zlata, modrého a červeného purpuru, karmazínu a súkaného ľanu. Zo zlata vyklepali pliešky a nastrihali šnúrky, aby nimi popretkávali modrý a červený purpur, karmazín a ľan ako tkáčske umelecké dielo.
Zhotovili preň náplecníky, spojené na dvoch priliehajúcich koncoch. Pás na efóde, ktorý s ním tvorí jeden kus, bol prácou zo zlata, modrého a červeného purpuru a súkaného ľanu, ako prikázal Hospodin Mojžišovi. Opracovali aj onyxové drahokamy a vložili do zlatej objímky, boli na nich vyryté mená Izraelcov, ako sa ryjú pečate. Vložil ich do náplecníkov efódu ako pamätné kamene pre Izraelcov, ako Hospodin prikázal Mojžišovi.
Zhotovili aj náprsník ako umeleckú tkáčsku prácu, na spôsob efódu zo zlata, modrého a červeného purpuru, karmazínu a súkaného ľanu, bol štvoruhlastý, dvojitý, náprsník zhotovili na piaď dlhý a na piaď široký, dvojitý. Vyplnili ho štyrmi radmi drahokamov: prvý rad: rubín, topas, smaragd, druhý rad: malachit, zafír, diamant, tretí rad: opál, achát, ametyst, štvrtý rad: chryzolit, onyx a jaspis; boli vsadené do zlatej objimky. Drahokamov s menami Izraelcov bolo dvanásť, mená boli vyryté, ako sa ryjú pečate, každý s menom podľa dvanástich kmeňov.
Na náprsník zhotovili krútené retiazky z čistého zlata na spôsob šnúry. Zhotovili aj dve zlaté objímky a dva zlaté krúžky a dali dva zlaté krúžky na oba konce náprsníka. Dve zlaté šnúry pripevnili na dva krúžky na koncoch náprsníka. A druhé dva konce oboch šnúr dali do dvoch objímok a spojili spredu s náplecníkom efódu. Zhotovili aj druhé dva zlaté krúžky a položili na dva konce náprsníka na vnútornom okraji na strane efódu. Urobili aj dva zlaté krúžky a položili ich na dva náplecníky efódu zospodu spredu pri jeho spoji nad pásom efódu. Potom priviazali náprsník s jeho krúžkami o krúžky efódu šnúrou z modrého purpuru, aby bol nad opaskom efódu a aby sa náprsník neuvoľnil od efódu, tak prikázal Hospodin Mojžišovi.
Potom zhotovil plášť k efódu ako tkáčsku prácu, celý z modrého purpuru. Plášť mal otvor hore uprostred ako otvor z panciera, mal vôkol otvoru obrubu, aby sa neroztrhol. Na podolku plášťa urobili granátové jablká, z modrého a červeného purpuru, karmazínu a súkaného ľanu. Zhotovili aj zvončeky z čistého zlata a zvončeky umiestnili medzi granátové jablká: striedavo zvonček a granátové jablko dookola na podolkoch plášťa, aby v ňom slúžili, tak Hospodin prikázal Mojžišovi. (39, 1-26)
Diadém. Aj čelenku zhotovili na posvätný diadém čistého zlata a napísali na ňu, ako sa ryje pečať: Svätý Hospodinu. Pripevnili na ňu šnúru z modrého purpuru a dali navrch na turban, tak Hospodin prikázal Mojžišovi. (39, 30-31)
Potom priniesli ... k Mojžišovi ... jemnotkané rúcha na službu vo svätyni, posvätné rúcha pre kňaza Árona a rúcha pre jeho synov ku kňažskej službe. Ako Hospodin prikázal Mojžišovi, tak Izraelci urobili všetkú prácu. Potom Mojžiš pozrel na celú prácu a hľa, urobili ju tak, ako Hospodin prikázal. Tak urobili, a Mojžiš ich požehnal. (39, 33-43)
Zriadenie a vysvätenie svätyne. Potom postav dookola nádvorie a na bránu nádvoria daj záclonu. Potom vezmi olej na pomazanie a pomaž príbytok i všetko, čo je v ňom, posväť ho i všetko náčinie, posväť oltár a oltár bude svätosvätý. Pomaž aj umývadlo a jeho podstavec a posväť ho. Potom priveď Árona a jeho synov ku vchodu svätostánku a umy ich vodou. Potom obleč Árona do posvätného odevu, pomaž ho a posväť mi ho na kňažskú službu. Aj jeho synov priveď, obleč im spodný odev, a pomaž ich, ako si pomazal ich otca, nech mi slúžia ako kňazi. Ich pomazanie bude pre nich znamenať večné kňažstvo z pokolenia na pokolenie. (40,8-15)
Z toho vyplýva, že nezáležalo na schopnosti vykonávať tento úrad na základe kvalít, ako je Božia blízkosť, múdrosť, vysoká mravná zrelosť a podobne; stačilo sa len narodiť v správnej rodine.
Duša, ktorá si v jednej inkarnácii dožičila, aby sa jej vodilo dobre, bude viackrát opäť priťahovaná, aby ako človek žila znovu tam, kde sa jej bude ponúkať mnoho príjemného,blahobyt a váženosť a hodnosti padnú do lona.

Vo výdavkoch, potrebných na drahé Áronovo oblečenie a oblečenie jeho synov, ktoré malo zodpovedať ich výnimočnému postaveniu, aby bola uznaná ich váženosť pri veľkolepých ceremóniách, možno nájsť v niektorých bodoch paralely so životom dnešných cirkevných hodnostárov.
Cirkevné vrchnosti našej doby už neobetujú zvieratá, aby si uctili a udobrili „boha“. Dnešný zástup kňazov obetuje zvieratá na oveľa bližšie a výživnejšie účely. Nechajú - ako už bolo spomenuté - aby sa zvieratá zabíjali mäsiarmi na bitúnkoch, aby mäsiari rozpílili a rozsekali ich zdochliny na jatkách, aby ich mäso pripravovali kuchári a kuchárky, aby lahodnú chuť jedla obetovali „zvelebovanému“ labužnictvu a telu, ako pochúťku k dobru a plnosti tela. Toto však nemá nič spoločné s učením Ježiša, Krista, Syna Božieho, Spoluvládcu nebies, ktorý ako Syn človeka putoval po Zemi, učil ľudí a žil zároveň ako príklad to, čo je pravé a pravé zostane naveky.

Spasiteľská obeť, ktorú priniesol Ježiš.
„Obetný baránok“

Dnešné cirkevné vrchnosti hovoria o „Spasiteľskej obeti“, ktorú priniesol Ježiš. Ježiš mal na Seba vziať minulé, prítomné a budúce hriechy; preto trpel na kríži. V katechizme Katolíckej cirkvi sa o tom píše pod č. 605: „Neexistuje človek, neexistoval a nebude existovať žiadny, za ktorého netrpel“ (Syn. v. Quiercy 853: DS 624). Kto Ho nechal trpieť? Šiel Ježiš na kríž dobrovoľne, alebo Ho na drevo kríža dohnal ľud poburovaný kňazmi?
O Vykúpení skrze Krista Božieho pri „Je dokonané“ Ježiša na kríži sa v oboch „kresťanských“ cirkvách dozvedáme len to nesprávne. Podľa katechizmu Katolíckej cirkvi sa Ježiš stal trpiacim Božím sluhom, ktorý v zastúpení „vydal svoj život ako zmierujúcu obeť“, „niesol hriechy mnohých,“ a tak „robí mnohých spravodlivými“ tým, že „na seba nakladá ich vinu“ (Iz 53, 10-12). Ježiš napravil naše hriechy a vykonal Bohu Otcovi za ne zadosťučinenie. (č. 615)
V spisoch vyznania evanjelicko-luteránskej cirkvi Martin Luther dokonca píše, že on sám „je baránok Boží, ktorý nesie hriechy sveta“, Ján 1, 3a „Boh na neho uvalil hriechy nás všetkých.“ Izaiáš 534, item: „Oni sú všetci do jedného hriešnici a budú bez zásluhy spravodliví z jeho milosti skrze Vykúpenie Ježiša Krista v jeho krvi“ atď., Rim. 3, 24.
Lebo teraz sa musí veriť také a inak žiadnym dielom, zákonom ani zásluhou nemôže získať alebo [nás] pochopiť, tak je to jasné a zrejmé, že jedine takáto viera nás robí spravodlivými ... (ASII Art 1)
Cirkevný otec Ambrózius píše: Lebo teraz, ako sa celý svet stal vinným, tak zobral hriech celého sveta. (AP. IV)
Človek dnešnej doby stavia na svojej logike, teda myslime aj v tomto smere logicky. Boh nemôže mať nič tajuplného, lebo On je v o všetkom prejavenie, Jeho zákon je Logos, a preto logický.
Keby Ježiš, Kristus, bol „zobral svetu hriech“, čiže hriech, zaťaženie ľudskej duše splatil, prečo sa teda ukazuje potom svet, ľudstvo, úplne inak, mnohonásobne v najzvrhlejších hriechoch? Ako to, že potom Zem so svojou prírodou nie je raj, Bytie nebies, ktoré si chcú kresťania vymodliť v Otčenáši?

A čo sa stalo naozaj? Ježiš, Kristus, to hovorí vo Svojich božských prejavoch v tejto dobe. Pri slovách na kríži „Je dokonané“ vtiekla jedna časť Jeho duchovného dedičstva, časť sily z božskej Prasily, ako spasiteľské svetlo, nazývané aj spasiteľská iskra, do všetkých zaťažených duší. V To je Moje Slovo čítame napr.:
Aj keď svetlo spásy, spasenie, svieti vo všetkých dušiach, napriek tomu bude dokonalý len ten, kto svoju dušu očisťuje a čistú ju aj udržiava. Môj Vykupiteľský čin nesplatil hriechy sveta, hriechy všetkých duší a ľudí. On je silou a prameňom sily pre všetkých, ktorí hriechy oľutujú a viac nekonajú. Vykúpenie je opora duše a ochrana proti rozplynutiu duše. Ono je aj svetlom na ceste k srdcu Božiemu. (S. 913)
Samotná viera vo Mňa, Vykupiteľa všetkých duší a ľudí, nespôsobí čistotu duše a človeka. (S. 914)
Nikto nepríde k Otcovi do Nebies, jedine skrze Mňa, Syna Božieho a Spoluvládcu nebies, ktorý sa stal Vykupiteľom všetkých duší a ľudí. (S. 876)

Ale cirkev, ktorá sa sama povýšila na prínoscu spásy, učila a učí: iba tí, ktorí sú znovuzrodení v Kristovi cez sviatosť krstu, príjmu dobrodenie Jeho obete. Cirkev chce týmto spôsobom pôsobiť ako „sito“, cez ktoré prejdú len jej ovečky.
Aj keď zomrel za všetkých (2 Kor 5, 15), predsa nepríjmu všetci dobrodenie jeho smrti, ale len tí, ktorým bude daná účasť na zásluhe jeho utrpenia ... (Neuner-Roos, Viera cirkvi, 12. vyd. 1986, č. 793)
Túto účasť ľudia získajú prostredníctvom krstu:
... lebo cez toto znovuzrodenie im bude darovaná podľa sily zásluhy jeho utrpenia milosť, skrze ktorú budú spravodliví. (č. 793)
Spôsobujúca príčina je sviatosť krstu; to je sviatosť viery, bez ktorej nikto nikdy nedostane odpustenie. (č. 799)
Namiesto toho, aby cirkev privádzala veriacich ku Kristovi, viazala a viaže ich na seba krstom a ďalšími sviatosťami, vykonávanými kňazmi, ktorých na to údajne určil Ježiš. Ale Ježiš bol proti kňazskému povolaniu. On povedal: Nemáte sa nechávať nazývať Rabbi. On sa nikdy nepovýšil na kňaza.
Keď čítam o „Vykupiteľskej obeti“, a o tom, že Ježiš mal na seba vziať hriechy všetkých ľudí, tak myslím mimovoľne na obeť za hriech v 3. Knihe Mojžišovej, Levitikus:
Hospodin prehovoril k Mojžišovi po smrti dvoch synov Áronových, ktorí zomreli, keď predstupovali pred Hospodina. Hospodin riekol Mojžišovi: Povedz svojmu bratovi Áronovi, nech nevstupuje hocikedy do svätyne za oponu pred vrchnák, ktorý je na truhle, aby nezomrel, lebo v oblaku sa budem zjavovať nad vrchnákom.
Len takto smie Áron vstúpiť do svätyne: s jedným juncom na obeť za hriech a s baranom na spaľovanú obeť. Nech si oblečie posvätný ľanový spodný odev, na tele má mať ľanové spodky, nech sa opáše ľanovým pásom a uviaže si ľanový turban. To je posvätný úbor. Nech si umyje telo vodou a potom si to oblečie. Od zboru Izraelcov prevezme dvoch kozlov na obeť za hriech a jedného barana na spaľovanú obeť.
Áron nech privedie junca, určeného na obeť za hriech, a nech vykoná obrad zmierenia za seba a za svoj dom. Potom nech vezme dvoch kozlov, postaví ich pred Hospodina ku vchodu do svätostánku, Áron hodí žreb o oboch kozlov, jeden žreb pre Hospodina a druhý pre Azázela. Potom Áron privedie kozla, na ktorého padol žreb pre Hospodina, a pripraví ho na obeť za hriech. Kozla však, na ktorého padol žreb pre Azázela, treba postaviť živého pred Hospodina, vykonať ním obrad zmierenia a vyhnať ho Azázelovi na púšť. Áron nech privedie junca, ktorého má na obeť za hriech, a nech ním vykoná obrad zmierenia za seba a za svoj dom; zabije totiž junca, ktorého má na obeť za hriech. (16, 1-11)

V komentári Jeruzalemskej biblie stojí:
Azázel je ... meno pre démona, ktorý podľa predstavy starých Hebrejov a Kanaáncov obýva púšť, neplodnú krajinu, v ktorej Boh nevykonáva Jeho dielo prinášajúce ovocie ... Prihliada sa na to, že zviera nebude tomuto démonovi obetované, ale že tento „obetný baránok“ odprace hriechy ľudu do púšte, kde býva Azázel. Prenesenie viny na zviera a obrad zmierenia, sa dejú „pred Jahvem“, v. 10, skrze sprostredkovanie kňazom, v. 21. Tak preberá kult Jahve starú ľudovú zvyklosť, ale je pritom premenená a prečistená. (pozn. 16a)

Uvedomme si, aké je to znevažovanie! Baran „pre Azázela“ má byť „postavený živý pred Pána, aby slúžil na zmierenie a bol poslaný do púšte k Azázelovi.“ Pritom sa v Starom zákone vedelo, ako už bolo povedané, o zákone príčiny a účinku, ktorý Ježiš, Kristus, nazval „sejba a žatva“. Boh to určite učil skrze každého proroka. Lebo v konečnom dôsledku bez poznatku tejto základnej zákonitosti nemôže nikto spoznať svoju vinu a oslobodiť sa od nej. A sotva môže pochopiť aj to, že Boh ho miluje, a že je spravodlivý.
Podľa toho by bol mal každý vedieť, že človek zožne to, čo sám zasial. Túto žatvu mu nemôže odobrať nikto.
Používanie „starej ľudovej zvyklosti“ obetného baránka v ľude Božom, ktorému koniec koncov bolo Bohom daných Desatoro prikázaní, je podľa môjho názoru ešte zvrhlejšie, ako keď pohanské národy konali podobné veci z nevedomosti. A úžasom čítame, že tieto hore uvedené zvyky boli dokonca pri prevzatí do Jahveho kultu „očistené“.
Úbohé zviera, obetný baránok, sam tam v púšti! Ale zviera sa nemôže zaťažiť. Zaiste ale človek, ktorý tento starý zvyk - rozumie sa očistený! - vykonáva alebo sa ho zúčastňuje. A kto koná proti svojmu blížnemu alebo poblížnemu, zvieraťu, tomu sa prihodí rovnaké alebo podobné.

Kto má uši, aby počúval, ten počuje. A kto má srdce pre Krista, nášho Spasiteľa, ten nech sa orientuje na Jána: Vyjdite, ľud môj, z neho, aby ste neboli účastníkmi jeho hriechov a nedostali z jeho pliag. (Zj 18, 4)

Podľa „Mojžiša“ nasadil kňazov sám Boh. Ježiš však povedal: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14, 6) A On hovoril: Lebo, ajhľa, kráľovstvo Božie je medzi vami! (Lk 17, 21)
A: Ak niekto zachováva moje slová, neokúsi smrti naveky. (Ján 8, 51)
A: Poďte za mnou. (Mt 4, 19)
Od Ježiša počujeme znovu, že On, ktorý je jedno s Otcom, je cesta, pravda a život a že nikto nepríde k Otcovi, ak len nie skrze Neho. To teda znamená, že my nepotrebujeme cirkevné vrchnosti a vonkajšie cirkvi; mali by sme sa orientovať podľa učenia Ježiša, Krista, teda kráčať v Jeho šľapajach.

Prví prakresťania
nepoznali ceremónie

Až do Svojej smrti na kríži vykonal Ježiš nejednu prípravu, aby sa Jeho učenie zvestovalo mnohým ľuďom na celom svete. Vyslal napr. mužov a ženy, aby zvestovali posolstvo prichádzajúcej Ríše Božej. Vyučoval a školil niekoľkých apoštolov, ktorí potom po Jeho skonaní založili kresťanské spoločenstvá. V týchto obciach, neskôr praobciach, hovoril prorocký Duch a viedol prvých kresťanov. Kristus teda viedol Svoje obce cez prorocké slovo. Pri poslednej večeri, keď Ježiš, ako už často pri takomto spoločnom posedení, lámal chlieb - čo je nám podané tiež len čiastočne - a hovoril: To čiňte na moju pamiatky (Lk 22, 19). Čo vyjadruje, že ľudia ktorí Ho nasledujú, si majú deliť chlieb.
Čo znamená: deliť chlieb?
V spoločenstve Vnútorného života, v ktorom majú všetci rovnaké postavenie, a v ktorom je každý slobodný, lebo sa neviaže na závisť, na chcieť byť a mať, a tomuto podobné, ale rád koná tak, ako Boh prikázal, vzniká bratstvo - jeden druhému je bratom, sestrou a priateľom - a jednota, súdržnosť v záujme spoločného cieľa. Kto má, ten dáva; každý pôsobí a prináša seba pre dobro celku, podľa svojich schopností; tak je vytvorená spravodlivá rovnováha, ktorá nikoho neuprednostňuje. To je neosobný život, život v Duchu Božom, prakresťanský život spoločenstva.

Cirkev urobila z udalosti lámania chleba v živote Ježiša ceremóniu. Urobila z neho hriešnu obeť, aby veriacich viazala na cirkev a na sviatosti „potrebné pre spásu“. Táto väzba zároveň človeku bráni, aby šiel k Bohu do svojho vnútra a - na základe svojho poznatku, ľútosti a aktívneho očistenia - mohol dosiahnuť oslobodenie od svojho hriechu skrze spasiteľskú silu Krista-Ducha-Božieho.
Len aktívny, zákonitý život nám prináša vnútorné obohatenie, napľňa naše srdce, posilňuje nás, robí nás slobodnými, radostnými, zdravými a dynamickými. To dáva nášmu životu zmysel, náplň - nie gestá, rituály, ceremónie; a nič sa na tom nezmení, ani keby sme ich akokoľvek často opakovali.
Prví kresťania, o niečo neskôr prakresťania, ktorí sa v prvej Praobci v Jeruzaleme cítili duchovne doma pod vedením niekoľkých apoštolov, ktorí, ako už bolo povedané, boli vedení prorockým Duchom, nepoznali ani ceremónie, ani rituály, teda žiadne kulty. Nezabíjali zvieratá, aby ich obetovali Bohu; nezabíjali ich ani, aby ich jedli, nie, nejedli žiadne mäso. Usilovali sa žiť podľa Božích prikázaní a podľa Ježišovej Reči na hore, aby očisťovali vnútornú cirkev, chrám, dušu a telo, aby tým v duši a v tele mohol pôsobiť Duch Krista Božieho. Ich prakresťanské jedlo pozostávalo z lámaného chleba a modlitby. Delili si chlieb medzi sebou.

Pavol prevrátil živé prakresťanstvo,
sfalšoval učenie Ježišovo, položil základy
pre štátne náboženstvo a spovrchnenú kultovú cirkev

Od istého teológa sa dozvedáme: Saul z Tarzu v Malej Ázii, židovský farizej, bol rozhorčený protivník Ježiša z Nazaretu a prenasledoval prakresťanskú obec. Saul jedného dňa vyhlásil, že počul v sebe prejav Krista. Rozprával aj to, že Ho v jednej vízii videl. Vtedy sa Saulus preorientoval. Údajne chce bojovať za Neho, nie viac proti Nemu. Židovský farizej Saul sa však nestal členom prakresťanskej obce, ale začal kázať bez prípravy, bez dohovoru s apoštolmi a bez poznania toho, koho Prorocký Duch v praobci prejavoval.
Čoskoro sa ukázalo, že Saul, po údajnom obrátení nazývaný Pavol, zmiešal učenie Ježiša, Krista, so svojimi rímskymi predstavami a tak sa pohádal s niektorými prakresťanskými skupinami, ktoré sa miestami vytvorili. Saul, teraz vraj Pavol, sa nenechal opraviť ani prakresťanmi, ani Prorockým Duchom v prakresťanských obciach, ale naopak: podáva správu o vlastných „zjaveniach“. Až po hádke s Petrom, ktorého Pavol verejne obvinil z pokrytectva (Gal 2, 11-13), vznikli ďalšie rozpory aj čo sa týka konzumovania mäsa a prakresťanského jedla.
Išlo aj o platnosť predpisov židovskej viery v prakresťanských obciach, ktoré obsahujú aj prikázania o pokrmoch. Pavol vyčíta Petrovi, že sa z dôvodu svojich židovských predstáv nezúčastňoval na spoločnom stolovaní s obrátenými pohanmi a zviedol aj Pavlovho sprievodcu Barnabáša. Pridŕžal sa Peter naozaj židovských predpisov o jedle s redukovaným konzumovaním mäsa? Alebo sa celkom zriekol mäsitej potravy, ako sa on a ostatní apoštoli naučili od Ježiša?
Pavol naproti tomu nepoznal Ježiša a nevedel, ako Ježiš školil Svojich učeníkov. Pavol bol síce tiež Žid, mal ale zároveň rímské právo, a jedol mäso bez obmedzenia ako iní, najmä majetní Rimania. Nemal vedomie pre to, že sa niekto z lásky a súdržnosti k poblížnym, zvieratám, zriekne pôžitku z mäsa. Nerušilo ho ani to, že ešte predtým, než mäso ponúkli na predaj na mäsovom trhu, obetovali ho pohanským „bohom“, lebo tvrdil: žiadni bohovia nejestvujú. Pavol súhlasil s jedením mäsa aj pri prakresťanskom spoločnom jedle a pravdepodobne aj pri slávnostnej Večeri, ak sa nad tým nikto nepohoršoval. Jedine z tohto dôvodu by sa ho bol zriekol. Napísal: „Všetko, čo sa predáva na jatkách, jedzte a na nič sa nedopytujte pre svedomie“
(1 Kor 10, 25). Pritom opäť nemyslel na utrpenie zvierat, ale na obeť pre pohanských bohov.
Kresťania sa modlia v Otčenáši: Ríša Tvoja príď, Tvoja vôľa sa staň. Ak má prísť k ľuďom Ríša Božia, tak sa človek na to musí aj pripraviť. V Ríši Božej sa mäso neje.
Cirkev to sebe a svojim veriacim, samozrejme, zjednodušuje tým, že tvrdí: Prichádzajúci nový svet, a s ním aj zmierenie s prírodou, sú pre kresťanskú vieru dielom Božím. Ľudia nemôžu tieto podmienky Ríše Božej previesť. Toľko EKD - K zodpovednosti človeka za zviera ako spolustvorenie, 1991, s. 9.

Vráťme sa k Pavlovi:
Bolo čoraz zrejmejšie, že Pavol sfalšoval učenie Ježiša z Nazaretu, lebo rozdiely medzi Pavlom na jednej strane a apoštolmi a Ježišom z Nazaretu na druhej strane boli čoraz väčšie. Ježiš poúčal a učil apoštolov priamo, no Saul, teraz údajne Pavol, však Ježiša nepoznal. Pavol mal sotva vnútorný vzťah k pravému prakresťanstvu. Namiesto toho, aby sa nechal informovať o Ježišovi, a aby sa tak, ako je to len možné, na Neho orientoval ako na vzor, vyhlásil Pavol svoj nedostatok týkajúci sa Ježišových nariadení Svojim apoštolom jednoducho za nepodstatný. Veril, že vo vnútri je s Kristom už zjednotený (Gal 2, 20) a o situácii prakresťanov tej doby sebavedome píše: Ak sme Krista aj poznali podľa tela (odvoláva sa na ostatných apoštolov), teraz (Ho) už neznáme (2 Kor 5, 16). Saul, ktorý sa nazval Pavlom, preprogramoval Ježišovo učenie svojím intelektuálnym rímskym kultovým postojom. Pavol si napríklad myslel, že krv, ktorú Ježiš prelial pri Svojej poprave, mala mať u Boha zmierujúci účinok raz a navždy (Rim 3,25; 6,10), takže už viac netreba obetovať zvieratá. Ježiš bol teda zároveň „obetné zviera“. V liste Rimanom Pavol hovorí: Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus umrel za nás, keď sme boli ešte hriešni. (5, 8) Slová keď sme boli ešte hriešni ukazujú, že Kristova Vykupiteľská obeť mala pre Pavla charakter odpykania raz a navždy.
Toľko teológ.

Ježiš naproti tomu zvestoval celkom iné učenie. On nechcel nijakú „zmierujúcu obeť“, ale želal si, aby všetci ľudia spľňali prikázania Božie a Jeho Reč na hore, aby tak boli pre svojich blížnych. Pavol si okrem iného myslel aj to, že skrze samotnú vieru v Ježišovu smrť je človek len spasiteľskou energiou „bez zásluhy“ pozdvihnutý k pravému životu. To je, prirodzene, príjemné posolstvo pre ľudí, ktorí za seba nechávajú myslieť iných, ktorí sa uspokoja slovami, ktorým však nenasledujú žiadne skutky.
Veľká časť Pavlovho učenia je miešanina jeho predstáv, ktoré s učeniami Ježiša, Krista, nemajú nič spoločné. Ježiš učil dodržiavať Božie prikázania a Reč na hore, lebo ľudia majú odhaliť Ríšu Božiu v sebe samých. Kto tak koná, dôjde skrze nasledovanie učenia Ježiša, Krista, k Bohu v prapodstate svojej duše, bez kňazov, teda duchovne vyššie postavených; nepotrebuje sprostredkovateľov.

Nech už z akýchkoľvek dôvodov Pavla uchvátila myšlienka, aby prevzal zodpovednosť v praobciach. Vniesol do spoločenstva rybárov, tesárov a apoštolov svoje intelektuálne predstavy. Jednoduchí veriaci, ktorí sa orientovali na Ježiša, Krista, boli podľa všetkého neskúsení v diskusiach a nemohli čeliť tomuto nafúkanému zákonníkovi „Pavlovi“. Pavol, ovládajúci rétorické umenie, čerpal zo svojho izraelitského teologického poznania, a tak nepozorovane zmenil kresťanské učenie, učenie Ježiša z Nazaretu. Podkopal ho.
Pretože sa Pavol postavil nad prakresťanské obce a vniesol do nich svoje vlastné predstavy, preniknuté rímskymi kultovými činmi, položil základy štátnemu a národnému náboženstvu Rímskej svetovej ríše, v ktorom centrálne učenie Ježiša z Nazaretu, Desatoro prikázaní a Reč na hore, už nehrali žiadnu úlohu.

Pavol teda prevrátil živé prakresťanstvo, v ktorom pôsobil Prorocký Duch. Položil základný kameň kultovej cirkvi s biskupmi a kňazmi, ktorí oživili starý rítus, rituály, ceremónie, taláre, kazateľnice a oltáre, celkom podľa zaužívaného spôsobu tak, ako ľudia boli zvyknutí v ich doterajších náboženstvách. Pohanský kult budoval stále viac vonkajšie náboženstvo, v ktorom jednotlivec viac nerozmyšľal o tom, aby svoj chrám, dušu a telo, očisťoval, ale rozplýval sa kultovými činmi a počúval tých, ktorí sa nechali uctievať a oslavovať ako pastieri kultovej cirkvi.
Kultová cirkev, to spovrchnené, oslavovala triumfy - obrátenie sa dovnútra zostalo bokom. Do základov kultovej cirkvi Pavol vbudoval štátne učenie tým, že intelektuálnou výrečnosťou nahovoril „kresťanom“, že musia poslúchať vrchnosť tohto sveta, pretože je Bohom dosadená a určená, ktorá ako „Božia služobnica“ mečom vykonáva spravodlivý „súdny trest“. (Rim 13)
V nasledujúcich takmer 2000 rokoch malo a má učenie Saula, „Pavla“, ničivý účinok. S Ježišom z Nazaretu a živým prakresťanstvom to nemá nič spoločné.
Ježiš a apoštoli učili: Dajte cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie (Mt 22, 21), ale aj: Boha musíme poslúchať viac ako ľudí. (Sk 5, 29)

Konštantín: spolupráca cirkvi a štátu
Ďalšie odpadnutie od Ježišovho učenia -
štátna cirkev,
vonkajšie mocenské náboženstvo

Teológ teraz vykresľuje ďalší vývoj kresťanstva po Konštantína: keďže kresťania boli v prvých troch storočiach často prenasledovaní, mnohí sa radšej opreli o Pavla a väčšmi sa prispôsobili a podriadili štátu, aby dokázali, že sa im deje neprávosť. Za vedenie obcí boli najskôr zodpovední starší, proroci a „anjel“, ktorý zásadovým životom nasledoval Ježiša a urdžiaval spojenie s Bohom (porov. Zjav 2 a 3: otvorený list pre „anjelov“ obcí). Ale anjeli a proroci sa mohli udržať len niekoľko málo rokov. Pavol síce spomínal „zjavenia a prejavenia Pána“, zväčšene však pútal pozornosť aj na svoju osobu a výhražne sa staval proti prejavom, ktoré mohli jeho učenie spochybniť: Ale keby sme aj my, alebo keby vám anjel z neba zvestoval (iné) evanjelium miesto toho, ktoré sme vám my zvestovali, - nech je prekliaty! (Gal 1, 8)
Pavol (alebo žiak, ktorý použil jeho meno) napokon splnomocnil Pavlových prívržencov Timotea a Tita, aby dosadili jedného biskupa vedľa starších ako vodcu obce. Takto je to v 1. Liste Timoteovi v Biblii: Ak sa niekto snaží o biskupstvo, po znamenitom diele túži. (3, 1)
Už začiatkom 2. storočia sa z týchto opatrení vyvinula pevná hierarchická inštitúcia s biskupom na čele, o stupeň nižšie boli starší, stupeň pod nimi diakoni, a biskupi riadili zakrátko obce ako králi, hovorí sa o „monarchickom episkopáte“. Po biskupoch onedlho nasledovali pre väčšie regióny príslušní metropolitní biskupi, príp. „patriarchovia“, a z biskupa hlavného mesta Ríma sa stal „pápež“.
Úradní predstavitelia sa zjavne čoraz väčšmi usilovali o vážnosť a spoločenskú spôsobilosť obcí, zrejme aj preto, aby sa vyhli prípadnému prenasledovaniu. Prakresťanské princípy ustúpili ešte viac do úzadia alebo sa ich vzdali. Už Pavol schvaľoval napr. otroctvo a aj v obciach existovali otrokári. Dôsledkom takéhoto myslenia vrchnosti bolo, že členovia obcí čoraz častejšie schvaľovali aj vojenskú službu pre kresťanov.
Čitateľ knihy Karlheinza Deschnera stručne vysvetľuje, ako to pokračovalo ďalej:
Tento vývoj prišiel cisárovi Konštantínovi, narodenému okolo r. 285, práve vhod. Čoskoro sa spojil s cirkvou. Ukázalo sa, že z tohto spolužitia štátu a cirkvi (klasická banda podľa princípu: ruka ruku umýva; vrana vrane oko nevykole) vznikol mimoriadne účinný a dlhotrvajúci účelový spolok na ovládanie a manipuláciu poddaných. Moc, „násilie“ štátu sa spojila s „Božou“ autoritou - v neporaziteľný, donucovací a výchovný prostriedok, aby sa v národe prakticky presadilo všetko, čo sa chcelo.
V Kriminálnych dejinách kresťanstva Karlheinza Deschnera nájdeme o tom podrobne rozpracovanú kapitolu (Zväzok 1, s. 213ff): Konštantín sa narodil okolo r. 285 v dnešnom Bulharsku. Jeho otec bol vojenský tribún a od r. 305 cisár (najvyšší vládca) v západnej časti Rímskej ríše, ktorú rozdelil Dioklecián na štyri časti, aby sa mu lepšie vládlo.
Konštantín bol, ako jeho otec, veľmi bojachtivý a okrem toho krutý. Ustavične viedol vojny proti rôznym germánskym kmeňom. Porazených protivníkov nechal vo veľkom počte v cirkuse hodiť beštiam a dve porazené kniežatá dal roztrhať medveďom.
Okrem toho Konštantín podriadil svojej vláde troch ďalších spolucisárov počas desaťročnej občianskej vojny, pričom sa s jedným z nich, Liciniusom dočasne spojil a tohto potom, keď Licinius odstránil z cesty spolucisára Maximina, napadol ho sám od chrbta. Predtým sa Konštantín zbavil ako prvého konkurenta Maxentiusa - v známej bitke na Milvickom moste (312), kde údajne prijal sen: „V tomto znamení zvíťazíš.“
Prívržencov a rodiny v boji porazených protivníkov zakaždým bez zmilovania vykynožil. Poslednému porazenému Liciniusovi Konštantín prisahal, že ho ušetrí, ale o rok neskôr ho takisto nechal zahrdúsiť.
Konštantínova krutosť sa nezastavila ani pred vlastnou rodinou. Britský historik Shelly o tom píše: „Tento chladnokrvný a zdanlivo svätý surovec nechal podrezať hrdlo svojmu synovi, zaškrtiť svoju ženu, zavraždiť svokra a švagra ...“. Svoju ženu nechal zabiť, lebo bola obvinená z nevery (nedokázanej) - on sám bol samozrejme notorickým cudzoložníkom.
Konštantín si dal postaviť nádherný palác, obliekal sa do najnádhernejších a najluxusnejších šiat, dal sa oslovovať „zástupca Boha“, „naša božskosť“ (nostrum numen) a klerici ho oslavovali ako „záchrancu“ a „spasiteľa“.
Dostali sme sa k vzájomnému využívaniu: Konštantín privilegoval cirkev, a tá zasa ospravedlňovala jeho bezhraničnú moc.
Konštantín počas svojho života nebol oficiálny kresťan, stal sa ním až bezprostredne pred smrťou (337). Až celkom nakoniec sa nechal pokrstiť, a to nie ani katolícky, ale „kacírsky“, totiž ariánsky. V počiatočných rokoch jeho vlády, keď vládol ešte v Galii, podporoval pohanstvo a ani neskôr sa jednoznačne neustálil, nechal napríklad raziť mince s obrazom boha slnka.
Konštantína teda s cirkvou sotva spájalo vnútorné presvedčenie.
Rozhodujúce bolo, že v Galii bolo málo kresťanov. Ale potom sa Konštantín chytil toho, že dobyje Taliansko, kde ich už bolo oveľa viac. V Malej Ázii, ktorú dobyl nakoniec, tvorili kresťania v niektorých regiónoch polovicu obyvateľstva. Tu bola pomoc cirkvi vítaná.
Deschner píše: Konštantín, od začiatku veľa cestoval, bol dobre informovaný, aj nábožensko-politicky, ale najmä o prísnom, takmer vojensky usporiadanom a v celom impériu platnom kádri catholica, najzomknutejšou organizáciou neskorého antického sveta. A v tejto cirkvi videl asi niečo také ako prefigurovaný model svojej vlastnej ríše. (s. 242)
Konštantínova spolupráca s cirkvou poznačenou pavlinizmom, fungovala od začiatku vynikajúco. Cirkev rozpútala štvavú kampaň proti svojmu prvému protivníkovi Maxentiovi, ktorý sa dodnes považuje za krvavého prenasledovateľa kresťanov a ako pojem zloby a týrania. V skutočnosti bol Maxentius schopný a mierny vládca, prirodzene málo vojnychtivý a tolerantný voči kresťanstvu. Ibaže: dal vyhnať dvoch rímskych biskupov, pretože po ich zvolení vznikali medzi „kresťanmi“ veľké spory. Maxentius zdaňoval všetkých rovnako, aj bohatých - a cirkev už vtedy nestála na strane chudobných a tých menej schopných viesť vojnu, teda menej mocných politikov.
Len čo sa Konštantín po víťazstve nad Maxentiom usadil v Ríme, prejavil svoju vďačnosť: cirkev dostala do daru veľké pozemky a vrátil sa jej cirkevný majetok. Len sama rímska cirkev prijala „vyše tony zlata a takmer desať ton striebra“ (s. 236). Zo štátnej pokladnice, ktorú naplnil vykorisťovaním svojich poddaných, financoval Konštantín po celej ríši obrovské a veľkolepé stavby chrámov. Ale nie len to: oslobodil klerikov od poplatkov, dal im právo, aby mohli byť dosadení ako dediči, teda oprávnenosť dediť (ktorú predtým mali pohanské kulty len vo výnimočných prípadoch), cirkvi udelil dokonca súdne kompetencie - proti rozsudku biskupa neexistovala možnosť, odvolať sa.
Deschner: Nemálo biskupov mohlo na svojich úradných miestach už napodobňovať ráz a ceremoniál cisárskeho dvora. Mali nárok na výnimočné tituly, na kadidlo, boli pozdravovaní na kolenách a sedeli na tróne, ktorý je odleskom božského trónu. Iným kázali pokoru! (s. 238)
Zakrátko bola cirkev taká bohatá a privilegovaná, že Konštantín musel zamedziť: napr. obmedzil možnosť, aby sa bohatí stávali klérikmi, pretože tak chceli uniknúť daňovej povinnosti! Za vlády Konštantínových nasledovníkov bola opäť obmedzená aj dedičná oprávnenosť cirkvi, prirodzene, nie natrvalo.

Ruka ruku umýva: už v r. 314 cirkev rozhodla, že majú byť z cirkvi ihneď vylúčení kresťanskí vojenskí dezertéri - obrat presne o 180 stupňov, lebo predtým bol vylúčený ten, kto do vojenskej služby vstúpil.
Úlohy boli rozdelené jasne: cisár rozhodoval aj o náboženských veciach - v r. 325 napr. zvolal Nicejský koncil a diktoval odvtedy platiace vyznanie viery. Cisár bol najvyšší, bohorovný vládca - hneď po ňom nasledovali cirkevní hodnostári, ktorí žili často v takom istom prepychu. Svoju vďaku prejavovali tým, že obhajovali cisárovu moc a jeho vojny, utajovali jeho zločiny, ustavične mu nesmierne lichotili a preťahovali medové motúzy popod nos.
Konštantín - praobraz spolužitia medzi cirkvou a štátom. Deschner o tom píše: Konštantínovi predchodcovia sa kresťanstva obávali a čiastočne proti nemu bojovali. On kresťanstvo využil preukazovaním náklonnosti a pomocou svojich výsad vo svoj prospech ... V skutočností prijal klérus do služby a nanútil mu svoju vôľu ... Cirkev síce bola mocná, stratila však všetku slobodu ... On a oni [Konštantín a biskupi] urobili z cirkvi štátnu cirkev ... (s. 242f)
Konštantín, hoci sám nebol presvedčený katolík, nechal cirkvi voľnú ruku pri začínajúcom prenasledovaní inak zmýšľajúcich, napríklad pri ničení pohanského chrámu „kresťanskou“ háveďou. Zrejme pod klerikálnym vplyvom vydal protižidovské zákony - tak bol napríklad prestup kresťana k židovstvu potrestaný smrťou. Konštantín prenasledoval aj - z dôvodu politickej taktiky, ale čo bolo preňho typické, nie sústavne - kacírske hnutia donatistov v severnej Afrike a markionistov. Donatisti v severnej Afrike boli proti zväzku trónu a oltára a spojili sa so vzbúrenými poľnohospodárskými robotníkmi proti veľkostatkárom. To, prirodzene, nebolo po vôli ani cirkvi, ani štátu!
Za vlády Konštantína sa prvý raz - tiež nie náhodou - objavilo slovo „katolícky“ ako označenie k odlišnosti od takzvaných „kacírstiev“.
Tolko tento historický pohľad späť.

Kto má uši, aby počúval, ten počuje; a kto má srdce pre Krista, ten nech nasleduje to, čo stojí v Zjavení Jána: Vyjdite, ľud môj, z neho, aby ste neboli účastníkmi jeho hriechov a nedostali z jeho pliag. (Zj 18, 4)
Pohanská kultová cirkev sa vybudovala cez Pavla, ktorý chybne interpretoval Ježišovo učenie, teda začlenil ho do pohanskej tradície Rimanov a zásobil ním všetky vládychtivé a bojachtivé mocenské štruktúry.
Pavol hodnotil ženu ako odlesk muža, muž je naproti tomu u Pavla odlesk Boha. Tým vzniklo cirkevné „kresťanské“ mužské hospodárstvo, ktoré trvá až do dnešnej doby. Ježiš učil naproti tomu rovnosť medzi mužom a ženou. On nerobil rozdiely; On nepozdvihol muža na odlesk Boha a neponížil ženu na odlesk muža. To je opäť znovu Saul, zároveň Pavol, ale nie Ježiš, Kristus.
Konštantín urobil z pohanskej kultovej cirkvi štátnu cirkev, zároveň štátne náboženstvo, ktoré je dodnes svojimi krvavými a krutými koreňmi ešte prepletené s pohanským kultom. Krvavé, kruté a barbarské náboženské kulty sa vyvinuli už po Mojžišovi a pokračovali v bývalej Rímskej ríši. Dnešné štátne cirkvi (vznikli odštiepením od tej jednej rímskej kultovomocenskej cirkvi) sú vonkajšími mocenskými náboženstvami, ktoré majú s Ježišom, Kristom, málo spoločného. Používajú a zároveň zneužívajú meno Ježiša, Krista. Prúd víriaci zo Starého zákona a brutálnej, povýšeneckej Konštantínovej arogancie pôsobí naďalej.

Sväté písmo - Starý zákon a Nový zákon -
„sú inšpirované Duchom Svätým“

Pravé kresťanské náboženstvo, putovanie smerom dovnútra, aby sa rozvinula kráľovská Ríša Vnútra, teda aby sa otvorilo srdce pre všetkých ľudí, aj pre všetky zvieratá, pre rastlinný a minerálny svet bolo kňazskou kastou obetované Saulovi a pohanovi Konštantínovi. A všetky tieto i ďalšie hrozné činy počas stredoveku až do dnešnej doby mal prikázať Boh. To potvrdzuje Vatikán v Druhom vatikánskom koncile:
Boh je Pôvodca [autor] Svätého písma. „To od Boha prejavené, ktoré je vo Svätom písme písomne obsiahnuté a k dispozícii, bolo zaznamenané pod vdychom Ducha Svätého.“
Lebo svätá matka cirkev považuje na základe apoštolskej viery knihy tak Starého, ako aj Nového zákona v celistvosti, so všetkými časťami za sväté a kanonické (povedzme: patriace k prejavenému Slovu Božiemu), pretože sú napísané na základe vnuknutia Ducha Svätého, pôvodcu [autora] majú Boha, a ako také sú odovzdané cirkvi. (Druhý Vatikánsky koncil: „Dei Verbum“ 11, cit. podľa katechizmu Katolíckej cirkvi, č. 105).
Boh inšpiroval ľudských pôvodcov [autorov] Svätého písma. „Na spísanie Svätých kníh však Boh vybral ľudí, ktorí mu použitím svojich vlastných schopností a síl mali slúžiť na to, aby písomne podali ďalej všetko to a iba to, čo on – v nich a skrze nich pôsobiaci - sám chcel, ako skrze pravých pôvodcov [autorov]“ (č. 106).
Sväté písmo je vraj cirkvou uctievané. Vyberme z Katechizmu katolíckej cirkvi mimo iného nasledujúce ďalšie výpovede:
Cirkev uctievala Sväté spisy vždy ako telo samého Pána. Ona podáva veriacim bez prestania chlieb života, ktorý prijíma zo stola slova Božieho a tela Kristovho. (č. 103)
Vo Svätom písme nachádza cirkev neustále svoj pokrm a svoju silu ... (č. 104)
Pretože všetko to, čo inšpirovaní pôvodcovia alebo hagiografi vyslovia, musí platiť ako vyslovené Duchom Svätým, dá sa o knihách Písma tvrdiť, že určite učia, verne a bez omylu pravdu ... (č. 107)

To, že cirkev nachádza vo Svätom písme „neustále svoj pokrm a svoju silu“, je síce odôvodnené slovami „Vo svätých knihách totiž prichádza Otec, ktorý je v nebesiach, láskyplne v ústrety svojim deťom a udržuje s nimi rozhovor“ (Druhý vatikánsky koncil: „Dei Verbum“ 21, č. 104) - vzhľadom na Knihy Mojžišove, z ktorých sme už niečo čítali, je však otázne, či je to nebeský Otec, ktorý nám v nich prichádza v ústrety, ale o „láskyplnom“ nemôže byť, vzhľadom na hrôzostrašné nariadenia a kruté prehnané požiadavky, ako aj tvrdé hrozby trestami, ani reči.
Tu sa nemá a ani nie je môžné zaoberať sa všetkými výpoveďami, ktoré Pravdu - a Boha, Všejediného, ktorý Pravdou je - zosmiešňujú. Absurdnosť cirkevného učenia je natoľko jasná, že sa môžno len čudovať, že sa dodnes nad tým pozastavilo iba tak málo ľudí, ale mnohí ho bez námietky prijali.

V katechizme katolíckej cirkvi sa ďalej hovorí:
Starý zákon je neodmysliteľná časť Svätého písma. Jeho knihy sú inšpirované Bohom a obsahujú trvalú hodnotu, lebo Starý zväzok nebol nikdy zrušený. (č. 121)
„Plán Spasenia v Starom zákone bol zameraný predovšetkým na to, aby príchod Krista, Vykupiteľa od všetkého, ... sa mohol pripraviť“. Hoci knihy Starého zákona „obsahujú aj nedokonalé a časom podmienené“, svedčia aj napriek tomu o výchovnom umení spásonosnej lásky Božej: obsahujú „vznešené učenia o Bohu, spásu prinášajúcu múdrosť o živote človeka a zázračné modlitebné poklady“; v nich je „napokon ukryté tajomstvo našej spásy“ (č. 122)
To môžeme len potvrdiť: ukryté, áno veľmi ukryté ...

V poslednom odseku čítame: Hoci knihy Starého zákona „obsahujú aj nedokonalé a časom podmienené,“ svedčia aj napriek tomu o výchovnom umení spásonosnej lásky Božej ... Podľa tejto výpovede mal Boh, ktorý má byť absolútny a dokonalý, inšpirovať aj nedokonalé. Okrem toho mal Boh prejaviť aj „časom podmienené“. Ak áno, tak by aj Božie zákony boli podmienené časom a Boh meniacim sa Duchom danej doby. Podľa Božích slov skrze Jeremiáša však, ako už bolo doložené, priložila ruku k dielu vtedajšia kňazská kasta, ktorá sa zmocnila Mojžišovho mena a nechala do Božieho zákona vprúdiť ich vtedajšieho ducha doby, ktorý vanie a pôsobí až do dnešnej doby. Je to pohanský kult, barbarstvo a vražda voči zvieratám a voči ľuďom, ktorí sa - napr. v stredoveku alebo v Chorvátsku - nedali pripútať ku katolíckej cirkvi.
Aby sme pochopili slová dnešnej kňazskej kasty, musíme čítať srdcom a rozumom. V katechizme katolíckej cirkvi sa o vzniku evanjelií píše:
1. Život a vyučovacia činnosť Ježiša
Cirkev sa odhodlene drží toho, že štyri evanjeliá, „ktorých historickosť sa bez uváženia schvaľuje, dôveryhodne podávajú to, čo Ježiš, Syn Boží, vo svojom živote medzi ľuďmi skutočne urobil a učil pre ich večnú spásu, až do dňa, keď bol prijatý [do nebies“]. (č. 126)
Treba pripomenúť: cirkev hovorí o súhlase s tým, čo Syn Boží ako človek učil, ale nehovorí, že Ježišovo učenie uplatňuje, teda stelesňuje.

V ďalšom texte to znamená:
2. Ústne podanie
Apoštoli „po Pánovom vstúpení hore odovzdali to, čo on sám hovoril a konal, s plným porozumením svojím poslucháčom o čom boli prostredníctvom zázračných udalostí okolo Krista a skrze svetlo Ducha Pravdy poučení.“ (č. 126)
Apoštoli mali teda po Pánovom vstúpení hore, odovzdať to, čo On sám povedal a kona, plným porozumením svojim poslucháčom. To však asi pravdepodobne nebolo možné, keď sa Saul, „Pavol“, do toho zamiešal a vniesol svoj názor do katolíckej a protestantskej cirkvi, lebo práve tak katolíci, ako aj protestanti sa riadia viac podľa Pavla ako podľa apoštolov. Ak apoštoli to, čo Ježiš povedal a konal, odovzdali s plným pochopením, ktoré získali cez skúsenosť zvelebenia Krista a skrze svetlo Ducha Pravdy, načo potom ešte Pavol, ktorý nebol apoštolom? Namiesto toho, aby cirkevné inštitúcie pokladali za smerodajných apoštolov, je Pavol ten „svätý“, ktorý mal údajne prijať nariadenia od Ježiša, Krista. Práve Pavol je ten, ktorí svojimi „múdrosťami“ rozložil prakresťanstvo, v ktorom hovoril Prorocký Duch a tieto „múdrosti“ vniesol do dejín cirkvi. „Kresťanské cirkvi“ nemajú napokon právo, nazývať sa kresťanskými, lebo sú prevažne pavlovské.
Okrem toho sa natíska otázka, prečo v Ríme stojí stolica Petrova a nie stolica Ježiša, Krista. Stojí Peter pred Kristom, alebo Kristus pred Petrom? Z Ríma sa šíri pavlovské učenie, hoci si Peter a Pavol zriedka rozumeli; musí Peter ustúpiť Pavlovi alebo Pavol Petrovi - alebo sa obidvaja dohodli, že spoločne prekrútia Ježišovo učenie, prakresťanský život, v ktorom veje Prorocký Duch?

Viac ako všetko ostatné by nás mala vystrašiť nasledujúca výpoveď z katechizmu katolíckej cirkvi, ktorá hovorí:
... Starý zákon pripravuje Nový, pokiaľ tento Starý dokončuje. (č. 140)
Týmto je dokumentnané, že cirkev môže kedykoľvek pokračovať vo svojich hrôzostrašných činoch. Ak Nový zákon dokončuje Starý, potom bol Starý zákon, predovšetkým vzťahujúc sa na „Knihy Mojžišove“, iba začiatkom všetkej brutality, krutosti a násilia. Ak budú v Novom zákone „Knihy Mojžišove“ dokončené, tak v budúcnosti môže byť už iba horšie, ako tomu bolo v minulosti a je v tejto dobe.
Keby Ježiš, Kristus, žil ako človek medzi nami ľuďmi - súhlasil by Ježiš s touto dokumentáciou cirkví a so životom cirkevných kresťanov, alebo by zopakoval to, čo povedal pred 2000 rokmi (Jednotný preklad, Mt 15, 7-9): Pokrytci! Dobre prorokoval o vás Izaiáš, hovoriac: Tento ľud ctí ma perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa; darmo ma však uctievajú; čo učia sú stanovy ľudí. Alebo by zopakoval nasledujúce zo Svojich zvolaní „beda vám“ (Mt 23, 27-28): Beda vám, zákonníci a farizeji - pokrytci, ste ako obielené hroby, ktoré sa zvonku zdajú krásnymi, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty. Tak aj vy navonok sa zdáte ľuďom spravodlivými, ale vo vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti.
Istý dokument z poreformátorskej doby dokazuje, že úradní nositelia katolíckej cirkvi sú si veľmi dobre vedomí toho, že učenie Ježiša sfalšovali, a preto nechceli nikomu z ľudu dovoliť, aby čítal Bibliu. Traja biskupi zhotovili pre pápeža Júliusa III. odborný posudok, v ktorom stojí: V našej cirkvi naozaj nezostal ani tieň apoštolského učenia ... zaviedli sme iné učenie a disciplínu. Najdôležitejšie je usilovať sa o to, aby nikomu ani len to najmenšie z Evanjelia nebolo dovolené čítať, hlavne v hovorovej reči. Stačí to málo, čo sa na omši číta. Každý, kto usilovne zváži, čo sa v kostoloch dejúc udržiava a osobitne to pozoruje, zistí, že naše učenie je od tamtoho evanjelia rozdielne, ba práve tomuto v protiklade ... (Hans-Jürgen Wolf. Hriechy cirkvi. EFB nakladateľská spoločnosť. 1. vydanie 1995. S. 151)
Oni teda vedia, čo robia ...

„Ja, Pán, sa nemením ...“
Božie slová proti obetovaniu zvierat
skrze prorokov po Mojžišovi

Ešte raz si sprítomnime, čo Boh hovoril skrze Malachiáša: Ja, Pán, sa nemením ... On je večne Ten istý; Jeho bytosť nám bola priblížená skrze Ježiša. Boh sa prejavoval ako Ten, ktorý On je, skrze všetkých pravých prorokov Božích. Ďalej citujeme niektoré Božie slová zo Starého zákona:

Skrze Izaiáša hovorí:
Načo mi množstvo vašich obetí?, hovorí Hospodin. Sýty som zápalov z baranov i tuku z kŕmnych teliat, ani krv juncov, jahniat a kozlov nemám v obľube! (IZ 1, 11)
A ďalej:
Neprinášajte viac márnu obeť, kadidlová obeť mi je ohavnosťou. (1, 13)

Alebo by Ježiš - keby On bol medzi nami ako človek - citoval Izaiáša:
Ak aj vystierate vaše dlane, zastriem si oči pred vami. Ak sa aj veľa modlíte, ja to nepočujem. Vaše ruky sú plné krvi. Umyte sa, očistite sa! Zanechajte svoje zlé skutky! Prestaňte pred mojím zrakom konať zlo! (1, 15-16)
V 1. Knihe Samuelovej čítame: ... Má vari Hospodin takú záľubu v zápaloch a zábitkoch ako v poslušnosti voči hlasu Hospodina? Hľa, poslušnosť je lepšia ako obeť a počúvanie lepšie ako tuk baranov. (1 Sam 15, 22)
Boh hovoril skrze Ozeáša: Lebo lásku chcem a nie obete, poznanie Boha viac ako zápaly. (6, 6)
A: Pretože si Efrajim rozmnožil oltáre, stali sa mu oltármi na hriech. Ak im predpíšem množstvo príkazov, za cudzie ich len pokladajú. Milujú obete, obetujú a mäso jedia, ale Hospodin nemá v nich záľubenie. (Oz 8, 11-13)
Boh skrze Ámosa hovoril rovnako zrozumiteľnými a názornými slovami proti nariadeniam v „Knihách Mojžišových“: Nenávidím, zavrhujem vaše sviatky, neznášam vôňu vašich zhromaždení. Keď mi prinášate spaľované žertvy, vo vašich daroch nemám záľuby, na obete spoločenstva z vašich tučných zvierat sa nepozriem. Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! Ale nech sa právo valí ako vody a spravodlivosť ako stály potok!
Či ste mi prinášali obete a dary štyridsať rokov na púšti, dom Izraela? No ponesiete Sakkuta, svojho kráľa, a Kévána, svojho boha hviezd, svoje to modly, čo ste si spravili, a odvediem vás do zajatia za Damask, hovorí Hospodin; Boh mocností je jeho meno. (5, 21-27)

Skrze Jeremiáša hovoril Boh nasledujúce: Načo mi kadidlo, ktoré prichádza zo Sáby, a vonná trstina z ďalekej krajiny? Zápaly vaše nie sú mi príjemné. (6,20)
A: Lebo vašim otcom, v ten deň, keď som ich vyviedol z Egyptskej krajiny, nič som nehovoril, ani neprikázal, ani o zápalných ani o zábitných obetiach. Ale toto som im prikázal: Poslúchajte môj hlas a budem vašim Bohom a vy budete mojím ľudom. Choďte vždy po ceste, ktorou vám kážem ísť, aby sa vám dobre viedlo. Ale oni neposlúchali a nenaklonili si uši, lež nasledovali zámery svojho zatvrdilého zlého srdca, obrátili sa mi chrbtom a nie tvárou.
Odo dňa, keď vyšli vaši otcovia z Egyptskej krajiny, až podnes, neustále, deň čo deň posielal som k nim všetkých svojich služobníkov, prorokov, ale ma neposlúchali, ani si nenaklonili uši, ba zatvrdili si šiju, horšie si počínali ako ich otcovia. Keď im toto všetko budeš rozprávať, ani ťa nebudú počúvať, keď budeš volať na nich, neozvú sa ti. Vtedy im povedz: Toto je národ, ktorý neposlúchal hlas Hospodina, svojho Boha, a neprijal výstrahu. Zhynula pravda a vymizla z ich úst. (7, 22-28)
V prorokovi Micheášovi čítame: S čím mám predstúpiť pred Hospodina a skloniť sa pred Bohom na výsosti? Mám predstúpiť pred Neho so zápalmi a s jednoročnými teľcami? Má Hospodin záľubu v tisícoch baranov a v desaťtisícoch potokov oleja? Mám dať svojho prvorodeného za svoj priestupok, plod svojho tela za svoj hriech?
Hospodin ti oznámil, človeče čo je dobré a čo žiada od teba: Len zachovávať právo, milovať láskavosť a v pokore chodiť so svojím Bohom. (6, 6-8)
V žalme 50: ... Neprijmem junca z tvojho domu, ani kozlov z tvojich košiarov. Lebo mne patrí všetka lesná zver a tisíce dobytka na vrchoch. Znám všetko vtáctvo hôr, moje je všetko, čo sa hýbe na poli. Keby som lačnel, nepovedal by som ti, bo môj je svet i všetka jeho náplň. Či mäso z býkov jedávam a pijem azda kozlov krv?
Obetuj Bohu vďaku a splácaj Najvyššiemu svoje sľuby! Vzývaj ma v deň súženia, vytrhnem ťa, a ty ma budeš oslavovať.
Lež bezbožnému vraví Boh: Akým právom odriekaš moje ustanovenia a berieš do úst moju zmluvu, keď nenávidíš kázeň a moje slová hádžeš za seba? Keď vidíš zlodeja, držíš s ním a s cudzoložníkmi máš svoj podiel. Ústa si vydávaš na zlé, tvoj jazyk snuje zákernosť. Sadáš a ohováraš svojho brata, na syna vlastnej matky váľaš hanu. Ty toto robíš a ja mlčať mám, myslíš si, že som ako ty? Obviňujem ťa, staviam ti to pred oči ... (9-21)
Odkedy Konštantín povýšil spovrchnenú, Pavlom ledabolo postavenú cirkev s jej biskupmi na štátnu cirkev, zostala až dodnes rímskou, pohanskou kultovou štátnou cirkvou s niekoľkými kresťanskými fragmentmi. Dnešní cirkevní hodnostári sú rovnako posadnutí mocou ako tí vtedajší. Sú najväčším nebezpečenstvom pre všetkých, ktorí nie sú verní cirkvi. Podľa dokumentácie v katolíckom Katechizme hlásajú, že vykonávajú, čo obsahuje Starý zákon. Spomeňme si: Starý zákon pripravuje Nový, pokiaľ tento Starý dokončuje. Obidva sa navzájom osvetľujú; obidva sú pravým Slovom Božím.
Uvedomme si: zástupcovia dnešných cirkevných inštitúcií si trúfajú, dokončiť Starý zákon v Novom. To pre všetkých, ktorí nepatria k cirkvi, znamená prenasledovanie, ohováranie, diskriminovanie a odňatie všetkých práv, keď to musí byť, aj prostredníctvom štátu. Že sú odhodlaní uskutočniť to, čo dokumentujú vo svojom Katechizme, dokázali v minulosti i v poslednej dobe. Hrozné činy v Starom zákone boli, ako už bolo povedané, zo všetkého toho, čo sa už stalo v Novom, dávno prekonané. V Starom zákone bolo usmrtených státisíce ľudí a nespočetné množstvo zvierat bolo hrozným spôsobom utýraných. V Novom zákone sú to však milióny ľudí, ktorých má cirkev na svedomí, vôbec nehovoriac o zvieratách, ktoré sú pre ňu len vecou, ktoré sú obetované na bitúnkoch tohto sveta pre blaho človeka-boha Baala.
Malý princ povedal: Iba srdcom možno dobre vidieť. Ja chcem dodať: len srdcom sa dobre číta. Ježiš z Nazaretu viackrát hovoril: kto má uši, aby počúval, ten počuje. A hlas srdca hovorí: kto počúva, číta a zvažuje srdcom, ten môže nasledovať svoje srdce, svoje svedomie - ak chce.

V katechizme katolíckej cirkvi:
„Boh postavil zvieratá pod vládu človeka ...“

Kto hľadá u takzvaných „kresťanských“ cirkví srdce pre zvieratá, ten sa namáha práve tak zbytočne ako pri hľadaní srdca pre ľudí. V katechizme katolíckej cirkvi 1993, v tomto traktáte z Ríma, ktorý má približne 800 strán, čítame o zvieratách iba na strane 609 a 618 toto: Siedme prikázanie vyžaduje všímať si aj neporušenosť stvorenia. Zvieratá, rastliny a neživé bytosti sú prírodou určené pre spoločné blaho ľudstva včerajška, dneška i zajtrajška. Nerastné bohatstvo, rastliny a zvieratá sveta nesmú byť využívané bez ohľadu na mravné požiadavky. Vláda nad živou a neživou prírodou, ktorú Stvoriteľ preniesol na ľudí, nie je absolútna; meria sa na starostlivosť o životnú kvalitu blížneho, v čom sú zahrnuté aj nasledujúce generácie; ona vyžaduje úctu pred neporušenosťou Stvorenia. (č. 2415)
Zvieratá sú stvorenia Božie a podliehajú jeho starostlivej prozreteľnosti. Už len svojou existenciou chvália a oslavujú Boha. Preto im dlhujú aj ľudia priazeň. Spomeňme si, s akou citlivosťou zaobchádzali so zvieratami svätí, napr. sv. František z Assisi a sv. Filip Neri. (č. 2416)
Boh postavil zvieratá pod vládu človeka, ktorého stvoril podľa svojho obrazu. Preto sa zvieratá smú používať k stravovaniu a na výrobu odevov. Môžu sa skrotiť, aby mohli človeku slúžiť pri práci a vo voľnom čase. Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú v rozumných hraniciach mravne prípustné, pretože prispievajú k tomu, aby liečili a zachraňovali ľudský život. (č. 2417)
Odporuje to dôstojnosti človeka, aby nechal zvieratá neužitočne trpieť a zabíjať. Nedôstojné je aj vydávať za ne peniaze, ktoré majú predovšetkým utišovať ľudskú núdzu. Zvieratá môžeme mať radi, nemáme im však dávať lásku, ktorá patrí jedine ľuďom. (č. 2418)
Stvoriteľ poskytol človeku právo, aby disponoval so surovinami, rastlinami a zvieratami sveta. Človek však pritom musí rešpektovať mravné povinnosti, aj voči prichádzajúcim generáciám. (č. 2456)
Zvieratá sú poddané človeku, ktorý im dlhuje priazeň. Môžu slúžiť spravodlivému uspokojeniu ľudských potrieb. (č. 2457)
Pôsobí paranoicky, keď čítame napr.: zvieratá, rastliny a neživé bytosti sú určené prírodou pre spoločné blaho ľudí včerajška, dneška i zajtrajška. Boh, ktorý je život, nikdy nestvoril niečo neživé. V celom stvorení neexistuje žiadna „neživá bytosť“ a žiadna „neživá príroda“. Tak ako mnoho iného, je to interpretácia ľudí, ktorí život nechápou, ktorí sa sami hrajú na stvoriteľa a svoju hru prevádzajú s obmedzenými veriacimi, s tými, ktorí svoj mozog nenamáhajú, aby tej celej paranoickej zdanlivej svätosti išli na koreň. Keby bol Boh stvoril neživé bytosti alebo neživé aspekty prírody, tak by neexistoval žiadny všeobsahujúci život, ktorým je Boh, ale jedna časť „neživej masy“; avšak nejestvuje žiadna forma, žiadna substancia, žiadna masa bez života. Život udržiava formu. Ak sa rozpadne forma, zároveň masa, potom život prechádza do iného agregátneho stavu.
Boh je neohraničený, večný život. Boh je láska. Svoju lásku položil do nasledujúcich slov: Podmaňte si Zem. - Príroda je Božie stvorenie. Slúži nám na radosť. Naším želaním má byť, aby sme sa videli ako jednota s prírodou a podľa toho žili. Ale to takzvané spoločné blaho, ktoré je vyslovené cirkvami, je vykorisťovaním k blahu človeka na úkor zvierat, rastlín a minerálov.

Používanie zvierat - ale
„nie bez ohľadu na morálne požiadavky“
„Zvieratá nemáš milovať“

V Katechizme katolíckej cirkvi sa ďalej na strane 609 píše: nerastné bohatstvo, rastliny a zvieratá sveta nesmú byť používané bez ohľadu na morálne požiadavky.
Čo asi cirkev myslí pod morálnými požiadavkami? Zrejme naše dnešné jatky, ktoré sú tábormi smrti mučených a zabíjaných zvierat, ktoré slúžia ako zdochliny pre „mravne vysokostojacu“ spoločnosť.
Alebo sa „morálnými požiadavkami“ myslí to, aby sa zvieratá nezabíjali priamo pred očami svojich „spotrebiteľov“, aby nemuseli počúvať smrteľné výkriky, ale, aby tieto vražedné procedúry boli schované za hrubými stenami bitúnkov?
Predstavme si hotelového hosťa, ktorý si objedná „Boeuf Stroganoff“, ale ktorý by sa ešte predtým musel pozerať do vystrašených otvorených očí býka a zažiť ako bude zabitý, popravený a ešte sa trasúc rozrezaný, stiahnutý z kože, rozpílený a rozsekaný, pričom prenikavý zápach krvi by ovieval fainového hosťa, kým by potrebné časti zdochliny, dobre odvesené kusy mäsa, neodovzdali hotelovému kuchárovi na prípravu lahodného jedla.
Možno by tento hotelový hosť toto menu napokon ani nechcel? Tu je ohľaduplnosť skutočne oprávnená „morálna požiadavka“! Možno by sa to nepríjemne dotklo jeho estetického cítenia alebo by mohol byť toho názoru, že táto trúfalosť sa prehrešuje proti pravidlám dobrého správania? Podľa okolností by sa neobrátil len žalúdok hosťa, ba dokonca pohlo by sa aj jeho „morálne citenie“? Preto by právom nemala ostať bez povšimnutia zmienená „ohľaduplnosť k morálnym požiadavkám“ pri „používaní zvierat“ príp. častí ich mŕtvol.
Alebo mravná požiadavka by mohla pozostávať aj z toho, aby sa zvieratá používali na pokusné účely, alebo používanie zvierat na masový chov, alebo ako dodávateľ kožušín, alebo na iné bežné formy využívania, užívania a používania tak, aby podľa možností nezaťažovali nervove slabých ľudí, alebo ľudí náchylných k sentimentalite?
Prípadne máme byť azda vďační a pokladať za ohľaduplnosť a splnenie morálnych požiadaviek to, že v laboratóriách a vedeckých kabinetoch sa zvieratám, napríklad psom, opiciam, ošípaným atd. ktoré sú využívané a používané na vedecké pokusy, prerezávajú hlasivky, takže ich kričanie, nariekanie, bedákanie a stonanie a iné zvuky by mohli vzbudiť pohoršenie u chodcov na ulici? Alebo zvuky „pokusných“ zvierat by mohli dokonca nebodaj podráždiť niektorých nervovo silných mysľou zocelených a výčitkami svedomia sotva napadnuteľných ošetrovateľov, laboratórnych pomocníkov, lekárov a iných spolupracovníkov pokroku, ak majú práve citlivý deň. To sa môže z času na čas prihodiť každému - či nie?

Ďalej to znamená: zvieratá sú stvorenia Božie a podliehajú Jeho starostlivej prozreteľnosti. Už len svojou existenciou chvália a oslavujú Boha. A: Boh postavil zvieratá pod vládu človeka ... Ak by táto paranoická zdanlivá svätosť nepochádzala z cirkevnej inštitúcie, museli by sme sa pýtať, či Boh nestratil prehľad o človeku a zvierati. Lebo kto, okrem inštitúcie cirkvi, by vzhľadom na takú nezmyselnú ľudskú spoločnosť, ktorá vraždí a zabíja zvieratá, beštiálne ich trápi a hrozným spôsobom masakruje, postavil zvieratá „pod vládu človeka“?
Boh stvoril človeka podľa Svojho obrazu, aby sa stal Jeho vernou podobou, tak ako povedal Ježiš: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský. (Mt 5, 48)
V katolíckom Katechizme ďalej čítajme, že: sa smú používať zvieratá na stravovanie a na výrobu odevov.
Počuli ste už niekedy spievať drozda? Spieva prekrásne. Niektorí ľudia sú toho názoru, že v tomto smere sa celkom vyrovná oveľa známejšiemu slávikovi.
Na juhu Európy sa vystierajú siete a iné pasce na spevavé vtáky, ktoré sa náležiťe pripravené, pokladajú za delikatesu pre labužníkov; nuž „poslúžme si“ teda z týchto zvierat „na stravovanie“. Preto „sa môžu“ čistým svedomím chytať, zabíjať a jesť. So súhlasom cirkvi sa teda drozd, ktorého vidíme na obrázku, „smel sa“ po dlhom utrpení a smrteľnom zápase v slučke z konského vlasu zahrdúsiť.
„Čo nechceš, aby robili tebe, to nerob ani nikomu inému.“ Robí azda zákon príčiny a účinku veľký rozdiel, medzi tým či sme spôsobili ujmu človeku alebo zvieraťu? Aj poblížny, zviera, je náš blížny, naše spolustvorenie. Kauzálny zákon nehľadí na osobu; je neosobný. Utrpenie je utrpenie, bolesť je bolesť, vražda je vražda, krutosť je krutosť.
A vie labužník, ktorý si pochutnáva na zabitom vtáčati, koho alebo čo má na tanieri? Ťažkopádne srdce a bezcitnosť nevznikajú náhodou. Človek vedome a úmyselne odsunul nabok mnohé napomínajúce impulzy svojho svedomia, prv než celkom zmĺklo.

Kto sa neusiluje o spĺňanie Božieho zákona, ktorý je láska, ten sa nemá odvolávať ani na Pánovu výpoveď: Naplňte Zem a podriaďte si ju ... (Gen 1,28, preklad podľa Luthera) Zaľudnite Zem, podmaňte si ju ... (jednotný preklad) Človek paranoik koná často sa opakujúc vedome proti Božiemu zákonu, proti láske Božej a láske k blížnemu.
V správe o Stvorení, 1. Kniha Mojžišova, Genesis, stojí: A Boh pozrel na všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré. (1, 31) Ako sa môžme my ľudia opovážiť, nohami šliapať, trápiť, zabíjať, a svojvoľne meniť to, čo Boh pokladá za Svoje Stvorenie a za dobré?
Na výpoveď: podriaďte si Zem sa človek rád odvoláva, aby zdôvodnil svoje neľudskosti. Nepochopili už dávno aj výskumníci a vedci, že vo veľkom kolobehu dávania a prijímania jedno zapadá do druhého? Ale človek vôbec na to nemyslí, aby vychádzal Zemi v ústrety s láskou, naopak, dovolí si ju vykorisťovať pre blaho svojho tela a k utrpeniu života na zemi a v nej, vo vzduchu, na vodách a v nich.
Cirkev si prirodzene myslí, že zvieratá sa nemajú využívať len na stravovanie a na výrobu odevov, ale môžu sa aj krotiť, aby mohli človeku slúžiť pri práci a vo voľnom čase. Treba pripomenúť: to hovorí cirkev, ale nie Boh.
Cirkevné inštitúcie sa nazývajú „kresťanské“. Svojim veriacim ponúkajú mnoho výnimiek z pravidiel, veľa pohanského a málo kresťanského. Slovo „kresťanský“ sa stráca intenzívnym pohybom hnacej vrtule pohanskej kultovej štátnej lode, ktorej posádka verbuje všetkých, ktorí sú slabí v myslení. Výrok „aby mohli zvieratá človeku slúžiť“ zachádza pri „zábavách extremného druhu“ v rámci využívania voľného času, akými sú psie, kohútie, býčie a podobné zápasy – v konečnom dôsledku až po masakrovanie týchto stvorení.

Posádka pohanskej kultovej štátnej lode a všetci, ktorí sa na jej palube nachádzajú a dobre cítia, nechávajú pripravovať zabité zdochliny, aby ich rozkrájali na fainovo prestretých stoloch nožom a vidličkou, kurčatá, husy a podobné trhajú rukami, na prstoch ktorých majú zlaté a strieborné prstene, aby ich dopravili labužníkovi a naplnili tým žalúdok, aby tak plnosť tela „obrazu Božieho“ bola čoraz objemnejšia. A ak by tým bol starý drahocenný kožuch odrazu priúzky, hneď majú vo výhľade nový k „blahu“ človeka tejto „spoločnosti“. Norky, ktoré pre tento účel musia stratiť svoju kožu a život, sa prípadne ešte medzitým trápia v úzkej klietke na „kožušinovej farme“.
Pod „skrotením“ zvierat mali cirkvi určite na mysli to, aby ich mlátili, bili a urobili bezmocnými, aby ich postavili do služby človeka v jeho voľnom čase, aby si ich držali ako bezmocných zvieracích otrokov, alebo aby ich tým patrične využili na prácu. To je však cirkevné nariadenie, nie božská vôľa. O tom Ježiš nehovoril!
Ďalej čítame: Lekárske a vedecké pokusy na zvieratách sú v rozumných hraniciach morálne prípustné, lebo prispievajú k tomu, aby liečili a zachraňovali ľudský život.
Po prvé sa musíme spýtať: čo znamená v „rozumných hraniciach“. A čo je „moralne dovolené“?
Je to „moralne prípustné“ trápiť a zabíjať zvieratá, aby sa ľudský život liečil a zachraňoval? Boh dal nám ľuďom liečivé rastliny a minerály, ktoré pomáhajú a liečia. Ako potravu nám dal plody polí a lesov. Pravý Boh nám ľuďom nedal prikázanie, v ktorom sa hovorí: zabíjajte svoje spolustvorenia a jedzte ich zdochliny alebo: trápte ich beštiálnym spôsobom tým, že ich používate na vaše pokusy, aby ste pomáhali a liečili seberovných. Kto sa orientuje podľa výpovedí cirkevných hodnostárov, ten je proti Bohu.
Ďalej čítame: Odporuje to dôstojnosti človeka, aby zvieratá nechal neužitočne trpieť a zabíjať. To je výrazný protiklad k tomu, čo bolo povedané predtým, že lekárske a vedecké pokusy na zvieratách udržiavané v rozumných hraniciach sú morálne prípustné, pretože prispievajú k tomu, aby liečili a zachraňovali ľudský život. Každý pokus na zvieratách znamená nechať ich trpieť a zabíjať. „Využívať“ zvieratá na potravu a na výrobu odevov znamená nechať ich trpieť a zabíjať.
Okrem toho, tak to hovorí katolícky Katechizmus, je nedôstojné za ne, teda za zvieratá, vydávať peniaze, ktoré v prvom rade majú zmierňovať ľudskú núdzu. Z týchto slov jasne vyplýva obava o „ľudskú núdzu“. Či sa potom zástupcovia cirkvi chytia toho, aby darovali svoje obrovské bohatstvo pre dobro najchudobnejších z chudobných? A kde bola starosť o ľudskú núdzu, keď cirkev viac alebo menej schvaľovala napr. vojnu v Bosne? Uvážme aj, koľko stoja lekárske prístroje, aby sa mohli previesť vedecké pokusy na zvieratách a nie nakoniec vysoké platy tých, ktorí sa, okrem iného, tiež opierajú o cirkevný názor, že pokusy na zvieratách sú v rozumných hraniciach morálne prípustné, aby liečili a zachraňovali ľudský život. Je to dôstojné? Keďže Boh, Večný, o tomto nič nehovoril, museli by sa aj tí, ktorí sa v mene spravodlivosti a lásky zastávajú aj zvierat, a tým sa obracajú k Bohu, aj jasne rozhodnúť pokiaľ ide o ich vzťah k cirkvi, pretože dvom pánom sa slúžiť nedá.
V katechizme sa píše ďalšia nafúkanosť. Tu sa hovorí pod Dbať na neporušenosť Stvorenia: zvieratá smieme mať radi, ale nemáme sa k nim obracať s láskou, ktorá prislúcha jedine človeku. (č. 2418) Prikázal Boh také niečo? Milý čitateľ, máte ten pocit, že ste sa dopustil hriechu, keď ste pojal do srdca vaše domáce zvieratá, nemáte ich radi len povrchne, ale ich aj milujete? Keď vám teda záleží na tom, aby sa tomuto zvieraťu dobre darilo; keď máte radosť, že sa zviera teší, keď vás vidí, keď radi urobíte niečo po vôli aj tomuto zvieraciemu súrodencovi, keď to zviera chápete a zviera vie, ako sa cítite, a podľa toho sa správa - čo by na tom malo byť nedobré? Milý brat, milá sestra, vidíme a spoznávame dobre iba srdcom. Boh nám nedal prikázanie, ktoré znie: zvieratá máte mať len radi, ale nemáte ich milovať; láska patrí jedine človeku.

Evanjelická cirkev v Nemecku hovorí vo svojom vyhlásení „K zodpovednosti človeka za zviera ako za spolustvorenie, 1991“: Láska zvierat a ľudská láska môžu jedna s druhou vyvolať napätie (s. 6). A v jednom „Pastierskom liste nemeckých biskupov“ (Budúcnosť Stvorenia - budúcnosť ľudstva, 1980) - tu sa jedná o katolícke: na rozdiel od človeka ako osobnosť nemajú rastliny a zvieratá nedotknuteľné individuálne právo na život ... My ľudia sme oprávnení vyžadovať služby a život zvierat. Nasleduje síce obmedzenie: nedá sa však zodpovedať to, aby zvieratá, ktoré sú cítiace bytosti, boli trápené a zabíjané bez vážnych dôvodov, napríklad len jedine pre zábavu alebo na výrobu luxusných výrobkov. - Ale kde zostávajú skutky?
Človek má veľa výhovoriek a vie ľstivo a výrečne vysvetliť „vážne dôvody“, keď ide o jeho výhody. A kto je „zodpovedný“ za nespravodlivosť, ktorá sa pácha na zvieratách? Všetci tí, ktorí sa toho dopúšťajú, ale aj všetci tí, ktorí o tom vedia a mlčia, a aj tí, ktorí hovoria napomínajúce slová a sami sa ich nedržia. A tí, ktorí rozhodujúco zapríčinili, že mnohí ľuďia stratili živé svedomie.
Kam až to môže dospieť, keď sa etika a morálka tradične udržiava na nízkom stupni a svedomie mnohých je otupené, dokazujú informácie zverejnené 12.3.1991 vo Švábskych novinách (Schwäbische Zeitung). Ide o príklady španielských ukrutností na zvieratách, ktoré sa z „tradície“ stále udržiavajú a ku ktorým sa katolícki duchovní, ako aj miestna polícia stavajú ľahostajne.

Tu sa okrem iného môžeme dočítať aj o spôsobe smrti ukameňovaním, pravdaže vykonaným na zvierati: jazdenie na oslovi vo V.: posledný deň fašiangového sviatku sa z maštale vyvedie najstarší a najslabší osol dediny. Najťažší obyvateľ dediny na ňom jazdí dovtedy, kým sa zviera nezrúti od vyčerpania. Potom je kameňované a dobité až na smrť.
V C. sú hnaní býci uličkami. Stovky ľudí stojacich v špalieri bijú a kopú do zvieraťa dlhými železnými hákmi, ktoré mu spôsobujú hlboké rany. Až osem hodín je býk hnaný uličkami, kým ho z utrpenia nevyslobodí smrť.
V G. skoro to isté: slávností hostia mieria tyčou na býka, ktorého dohnali na námestie. Pestro zdobené oceľové šípy sa zavrtávajú do jeho tela, do hlavy, do očí. Ked je zviera oslabené veľkou stratou krvi, „odvážni“ muži sa vrhnú s vreckovými nožíkmi na zviera.
T.: mladých býkov ženú muži s dlhými kopijami a zboku sa ich pokúšajú prebodnúť.
C. v provincii G.: olejom naplnené nádrže sa upevnia na šiju a rohy býkov a fakľou sa zapália. Horiace zvieratá, od bolesti takmer bez zmyslov sú dohnané na námestie, kde stoja pripravení muži, aby ich dýkami a nožnicami definitívne zabili.
Položme si otázku: kto je za to všetko zodpovedný? Určite nie len tí, ktorí sa takýmto silne pôsobivým a zároveň perverzným spôsobom obveseľujú. Tu sa človek správa skutočne „zverskejšie ako hocijaké zviera“.

Opakujem: Boh, Večný, nemá vo Svojom večnom zákone žiadnu zákonitosť, v ktorej to znamená: „Maj zvieratá rád, ale nemiluj ich.“ Boh je Láska. Z Jeho zákona lásky stvoril zvieratá, ktoré sú Ním milované, pretože On je Láska. Slovo „rád“ zodpovedá cirkevnej „morálke“, ktorá nemôže byť práve vysoká, lebo keby cirkevné vrchnosti a ich nasledovníci mali zvieratá čo len trochu radi, potom by zvierací kanibalizmus skončil.
Cirkev hovorí: láska patrí jedine človeku. Ak porovnáme predimenzovaný majetok cirkvi s chudobou krajín tretieho sveta, tak si vieme predstaviť, aká veľká je láska cirkevných vrchností k ľuďom. Čo povedal o tom Ježiš?: Ľahšie je ťave prejsť uchom ihly, ako bohatému vojsť do kráľovstva nebeského (Mt 19, 24). Podľa tejto výpovede nevojdú cirkevné vrchnosti spolu so svojím mocenským nástrojom cirkvou do nebeskej ríše. Cirkevní hodnostári a ich štátna cirkev by museli najskôr schudnúť, veľmi schudnúť, aby mohli prejsť cez ucho ihly.
V katolíckom Katechizme sa ďalej na strane 618, č. 2456 píše: Stvoriteľ poskytol človeku právo, aby disponoval surovinami, rastlinami a zvieratami sveta. To je, ako mnohé bezhraničná nafúkanosť cirkevných hodnostárov, keď uvážime, ako Zem a prírodné ríše musia trpieť pod beštiálnou vykorisťovacou spoločnosťou.
Tieto práve citované slová sú ešte doplnené nasledujúcou eticky náročnou výpoveďou: pritom však človek musí rešpektovať mravné povinnosti, aj voči nasledujúcim generáciám.
Čo si máme predstaviť pod „morálnymi povinnosťami“? Sú to tie, o ktorých sme hovorili v súvislosti s budúcimi generáciami. Znamená to, že človek smie vykorisťovať a ruinovať prírodu - nie však natolko radikálne, aby budúce generácie nemali čo jesť, viac žiadnu vodu na pitie a nemali viac žiadny vzduch na dýchanie?
Ale vďaka bohatej vynachádzavosti vedcov si človek už nemusí určovať hranice ani v tomto smere, lebo ako čítame a počúvame, bude inak, tak či tak, bude všetko nové. Tuto dilemu - ako napokon každú dilemu - možno vyriešiť obdivuhodnými výkonmi génovej techniky! Preto teda môžeme s istotou matku Zem naďalej vykorisťovať, vyčerpať, premeniť na step, prírodu otráviť, trápiť, urobiť ju chorou a vraždiť - vďaka génovej technike život na Zemi pokračuje; ako počúvame, dokonca lepšie ako predtým. Možno však práve cez génovú techniku ľudstvo žne to, čo zasialo.
Ďalej sa pod č. 2457 píše: zvieratá sú poddané človeku, ktorý im dlhuje priazeň. Môžu slúžiť spravodlivému uspokojovaniu ľudských potrieb. Ako môže zviera vôbec slúžiť človeku, keď si človek neváži ani zviera, ani rastlinu, ani minerál? Človek vo svojej nafúkanej sebeckej vášni ničí všetko, čoho sa zmocní. Raz ho - podľa odvekých kauzálnych zákonov - zasiahne jeho vlastný upletený bič, jeho osud a bude ho biť tak dlho, kým nenájde cestu ku kozmickým zákonom Božej lásky a lásky k blížnemu a nestane sa opäť obrazom Božím.

Postavenie zvierat v evanjelickej viere
„Baránok Boží“ - mäsiar,
zosvetštený kňaz?

Podľa informácií istého človeka, ktorý sa vyzná v evanjelickej teológii, zvieratá v evanjelickej viere nehrajú zvláštnu úlohu. V týchto až dodnes zaväzujúcich spisoch vyznania evanjelicko-luteránskej cirkvi z r. 1530, sa zvieratá nespomínajú.
Aj samého Martina Luthera obviňovali jeho protivníci z obžerstva. Mäso si vtedy mohli dovoliť len vyššie postavení, pre chudobných bolo výnimkou. Luther jedol podľa všetkého veľa mäsa - svedčí o tom jeho telesná plnosť a jeho choroby. Ku každému jedlu mu servírovali aj dva litre vína, k tomu pil bohate pivo.
Keď sa jeho spolubojovník Philipp Melanchton vrátil do Norimberka, pohostili ho týmto: hlava z prasaťa a sviečková v kyslej omáčke, pstruhy a ryby, jarabice s kapúnmi a šťuka v huspenine, pečienka z diviaka s korenenou omáčkou ... Toto sa dialo, keď prišiel pán Philipp ... vo všednom dni sa dialo skromnejšie. (Z: Podujatia v Lutherových krajoch, kultúrny magazín pre Sasko-Anhaltsko a Turínsko, 1997, s. 12)
Ako to povedal aj „Malý princ“?: len srdcom možno vidieť dobre. - Prípadne by dnes ešte dodal: dobre sa číta len so srdcom, tak to bolo v článku ZEIT z 2. apríla 1998 s nadpisom Baránok Boží. V tomto článku sa jedná o spojenie, ktoré existuje medzi mäsiarmi a kňazmi a článok sa končí vetou: kresťanská teológia vzhľadom na tradíciu zabudnutého stvorenia, ktorá ne-ľudské stvorenie vylučuje z radostného posolstva, to svoje naisto ešte neurobila.

Tu je skrátená reprodukcia textu:
Združené mäsiarske bratstvo v kostole pokoja vo Wilhelmshafskej časti mesta Federwardergroden oslavuje storočné jubileum. Vyvrcholením ekumenickej bohoslužby je požehnanie vlajky cechu, zhotovenej na túto príležitosť, ktorá ukazuje kresťanského veľkonočného baránka s vlajkou vzkriesenia. „Kriste, Baránku Boží, ty ktorý nesieš hriechy sveta, zmiluj sa nad nami“, spievala obec ešte krátko predtým.
Ale jubilejná bohoslužba Wilhelmhafského mäsiarskeho cechu vzbudila pohoršenie. Hnutie za práva zvierat zo susednej obce Schortensu konfrontuje duchovných s prekvapujúcou otázkou: ako môžu cirkvi strpieť, aby sa baránok Kristus skvel ako symbol na zástave vrahov zvierat? Klerici bezradne podali túto otázku ďalej mäsiarom, ktorí sa bránili poukázajúc na vysoký vek symbolu svojho cechu.
Hoci je to len epizóda, nabáda k skľučujúcej otázke: čo majú spoločné mäsiari a Boží muži?
Mäsiarsky cech sa dráždivým spôsobom odvoláva na rituálne kňazské praktiky obetovania zvierat: „Ak je cech, ktorý si zaslúži uznanie a chválu, tak je to mäsiarsky cech, ktorý sa veľmi preslávil sám sebou, ale aj svojím pôvodom; lebo ako bolo dokázané, pochádza sám z rádu Levitov, ktorí v starom zväzku zabíjali obetné zvieratá, ktoré sa prinášali na oltár Najvyššiemu“, tak to znie v jednej starej mäsiarskej piesni cechu, ktorú cituje jubilejný spis mäsiarskeho-cechu Heilbronn.“

A autor tohto článku sa pýta: mäsiar - zosvetštený kňaz? ...
Najstaršia zachovaná cechová vlajka „Venli“ Bernských mäsiarov z 15. storočia, ukazuje obidva motívy, Kristovho baránka s vlajkou zmŕtvychvstania a býka, nad ktorým hrozivo visia dva sekáče.
Nasledujúce opisovanie jednej „individuálnej ukážkovej zabíjačky“ môže tomu, kto číta srdcom, veľa povedať: zaznel výstrel. Kovová strela preniká do mozgu ošípanej. Oči zmeravejú. Zviera padá na zem. Dvaja mäsiari prevalia hlavu zvieraťa nabok, jeden drží trepotajúce sa zadné nohy, druhý majster predné nohy a hlavu ošípanej. Bleskurýchlo prereže hrdlo zvieraťa. Mäsiarka sa ponáhľa s malou oceľovovu vaničkou, aby zachytila striekajúcu krv zvieraťa. Krvácajúce telo sa ešte stále prudko trepe a kope.
Mäsiar hladká hlavu ošípanej a vysvetľuje skupine vegetariánov z okolia, ako aj okolostajacemu televíznemu štábu: „Zviera sa nemôže brániť. Je mi celkom vydané. Rukou cítim, ako z neho ustupuje život.“ Počas toho ponára jeho manželka svoju ruku, s tvárou zmraštenou od napätia a súcitu, do silnočervenej šťavy života, ktorá sa ešte nepokojne pení v mäsiarskom vedre. Po pol hodine už zviera visí, oholené a vypitvané dolu hlavou na mäsiarskom stojane. Napätie zúčastnených sa uvoľní jedným kolom čírej pálenky. „Už to nie je viac zviera, teraz je to mäso! Na zdravie!“ Mäsiar, „Pán nad životom a smrťou“: ... „hladká hlavu ošípanej.“ - „Rukou cítim, ako z nej ustupuje život.“ Nech za vás hovoria vaše pocity.

Vo fabrikách na mäso, v ktorých úkolovo zabíjajú 700 ošípaných za hodinu, prirodzene nie sú vytvorené takmer žiadne podmienky na „humánny“ postup pri tomto nevyhnutnom procese „využívania“ zvierat na stravovacie účely.
V článku sa ďalej píše: Poučná je spojitosť medzi mäsiarmi a cirkvou, ktorá je piatym nariadením Würtemberského mäsiarského poriadku ustanovenom v roku 1651, vytlačenom v roku 1701 v Stuttgarte. Pod trestom guldenu je zakázané „počas kázne (ako aj v noci) na bitúnok privádzať a zabíjať akýkoľvek dobytok“. Tu nejde o etiku voči zvieratám, ale o ustanovenie na ochranu proti hluku. Smrteľný krik zabíjaného dobytka nemá rušiť ani kázeň, ani nočný kľud.
Veľkonočný baránok s vlajkou vzkriesenia je teda oficiálna pečať mäsiarskeho cechu.

Jedenie mäsa - Je Boh zhovievavý k ľudskej slabosti?
Jedol Ježiš mäso?

V článku Baránok Boží je aj významná veta: Jedenie mäsa je ... božský ústupok na ľudskú slabosť. Je to blízko pravde. Od Krista Božieho v To je Moje Slovo a z ďalších prejavení vieme, že prorok Mojžiš, ktorý musel zápasiť s neústupným národom, ktorý čiastočne banoval za „mäsitými pokrmami Egypta“, určite učil jasne to „nemáš zabíjať“, ale napokon mlčky prijal, takže ľud napriek tomu mäso jedol. Je teda správne: ústupok na ľudskú slabosť - ale nie božský ústupok.
Ten, kto rád je mäso, vyhovorí sa argumentami tým, že predsa Ježiš, ako je podané v Biblii, tiež jedol veľkonočné jahňa. Ale vypočujme si, čo o tom hovorí On sám:

Ani apoštolmi, ani učeníkmi nebolo nariadené zabiť jahňa. Avšak ako Mne, tak aj apoštolom a učeníkom, boli podané časti pripraveného jahňaťa ako dar lásky. Naši blížni nás tým chceli obdarovať, lebo to nevedeli lepšie. Požehnal som dary a začal som jesť mäso. Moji apoštoli a učeníci konali podľa Mňa. Hneď nato Mi kládli otázku v zmysle: máme predsa upustiť od jedenia mäsa. Tak si nám to prikázal. Teraz si Ty sám zjedol mäso.
Ja som Mojich poučil: človek nemá svojvoľne zabíť žiadne zviera a tiež nemá jesť mäso zvierat, ktoré boli zabité na obživu. Ale ak ľudia, ktorí sú ešte nevedomí, pripravili mäso na obživu a ponúknu ho hosťovi ako dar, ktorý podajú na slávnostnej hostine, tak by hosť nemal tento dar odmietnuť. Lebo je rozdiel, či človek je mäso zo žiadostivosti alebo z vďaky voči hostiteľovi za jeho námahu.
Vedomý však by mal, ak je to možné a vonkajšie okolnosti a čas mu to dovoľia, dať hostiteľovi všeobecné pripomienky, ale nepoučovať ho, že to vie lepšie. Keď dozrie čas, pochopí aj hostiteľ tieto všeobecné pripomienky.
K nezištnej láske patrí v tomto svete aj porozumenie a tolerancia. Nechajte každému človeku slobodnú vôľu, či tento chce vaše upozornenia pochopiť a prijať ich alebo nie. Ak vždy myslíte, hovoríte a konáte nezištne, potom zostávate v láske a láska vás bude žehnať. To, čo sa vám potom podáva ako dar lásky, je požehnané. (To je Moje Slovo, s. 809-810/nemecké vydanie)

Ježiš teda mäso nejedol, lebo On žil Boží zákon.

Výpovede o zvieratách
v evanjelickom Katechizme

V evanjelickom Katechizme je málo o zvieratách. Pre cirkevné inštitúcie sú zvieratá len o niečo viac ako vec a tým nie sú hodné dôkladnejšieho pozorovania. Vyplýva to z článku „Baránok Boží“ v denníku ZEIT. Citujem niekoľko poznámok o zvieratách z evanjelického Katechizmu pre dospelých (5. vyd., 1989):
Človek má poslanie „obrábať a zachovávať“ záhradu. Práca teda patrí od začiatku k človeku. Ňou má odhaliť a zároveň udržiavať jemu zverený okolitý svet (zvieratá, rastliny, vodu, vzduch). K tomu patrí aj rozprávanie o stvorení zvierat. Boh prináša človeku zvieratá a zveruje ich jeho starostlivosti. ... Láska a úcta k Stvoriteľovi majú zostať viditeľné aj v spôsobe jeho starostlivosti o Stvorenie. Človek zostáva zodpovedný Stvoriteľovi za celé svoje správanie. (s. 40)
Tieto výpovede v evanjelickom Katechizme pôsobia v porovnaní s článkom ZEIT ako zosmiešňovanie Boha.

Ďalej z evanjelického Katechizmu:
... Na zvierati sa nám práve javí neduchovnosť, neposvätná voľnosť bez zábran voči plodeniu, narodeniu a smrti ako najneľudskejšie a bytostne najcudzejšie. S hanblivosťou a pohrebnými rituálmi však začína vlastne história človeka. Žiadne zviera nezakrýva svoje genitálie, žiadne nectí a nepochováva svojich mŕtvych (Illies) (s. 508).
Práve luteránsky Katechizmus hovorí o neduchovnosti, o neposvätenej voľnosti bez zábran voči plodeniu - pričom vážený zakladateľ tohto náboženstva používal nepredstaviteľne vulgárny jazyk, napr.: Prečo negrgáte a neprdíte, nechutilo vám? (Reč pri stole) Alebo z ohovárania Židov: Diabol nasral do nohavíc a vyprázdnil ešte raz brucho. To je pravá posvätná vec, čo Židia a čo Žid chce byť, bozkávaný, žraný a chľastaný, a vzývaný, a zase nech diabol tiež žerie a slope, čo takýto učeníci vracajú, zhora a zdola môžu vyhodiť ... Diabol teraz žerie svojím anglickým rypákom a žerie s rozkošou to, čo Židia s radosťou vyvrátia a vystrekujú z dolnej a hornej papule. (Erlangské vydanie Lutherových spisov II, s. 282) Alebo: Je to zavše vo Wittembergu na našom farskom kostole do kameňa vytesaná sviňa; tu ležia mladé prasiatka a pod nimi Židia, ktorí cicajú; za sviňou stojí rabín, ktorý dvíha svini pravú nohu hore, a svojou ľavou rukou ťahá chvost cez seba, skláňa sa a pozerá s veľkou horlivosťou svini pod chvost do talmudu, akoby chcel niečo prísne a zvláštne vyčítať a spoznať ... Lebo teda, tak sa hovorí u Nemcov o jednom, ktorý veľkú múdrosť predstiera: kde to vyčítal? Asi svini, v zadku. (z rovn. S. 298)
Kto číta o neposvätnej voľnosti bez zábran voči plodeniu, narodeniu a smrti ako o najneľudskejšom a bytostne najcudzejšom, ten myslí mimovoľne na voľnosť bez zábran, neposvätenú sexualitu ľudí, ktorí velebia svoju neviazanosť v televízii, na internete a v časopisoch a zverejňujú ju. Zviera plodí v určitom čase, človek svoju pudovosť vyžíva na kom chce a kde sa mu zapáči.

Nič sa natoľko neodcudzuje svojej pôvodnej duchovnej bytosti ako človek. Svojou bezbožnosťou sa stal takým, aký je. Hlavnú vinu nesú cirkevní hodnostári, ktorí sú takí ako to Boh nechce. Pôrod zvieraťa patrí podľa môjho názoru k tomu najušľachtilejšiemu. Zviera rodí podľa prírodných zákonov. Zriedka pri pôrode kričí a sťažuje sa ako napr. človek. A ako je to so smrťou? Zviera sa oddelí od stáda, ide na tiché miesto a zomrie. Zomrie s plnou dôstojnosťou, podľa prírodných zákonov, v porovnaní s človekom, ktorý vedie svoj smrteľný boj, pretože počas celého svojho života bojoval proti láske Božej a láske k blížnemu.
Kde zostal pocit hanby? Ľudia ho určite nemajú! Zviera nepotrebuje mať pocit hanby, ono žije podľa prírodných zákonov. A pohrebné obrady zviera takisto nepotrebuje. Príroda nám také niečo nepredkladá, len cirkev. Okrem toho, zviera si nepotrebuje zahaľovať genitálie, lebo nimi v porovnaní s človekom nehreší. Alebo by azda malo trapne nosiť nohavičky, aby nezviedlo toho „diabla“ ešte viac, ktorý už tie svoje aj tak bez ostychu vyzlieka?

Evanjelický Katechizmus dáva možnosť nazrieť ešte „hlbšie“:
Porovnanie sociálneho správania človeka a zvieraťa ukazuje, že žiadne zviera nemá porovnateľne za sebou tak dlhé detstvo, akým je čas rozvoja a diferencovaných učebných a vytvárajúcich procesov u človeka, kým pohlavne nedospeje. (s. 509)
K akej etikete a „hodnosti“ sa dopracuje človek, aj napriek dlhému detstvu? O tom všetkom, čo u človeka spôsobuje jeho pohlavná zrelosť, dali by sa naplniť knihy. To sexuálne vychvaľovanie sa nedá vôbec so zvieraťom porovnať. To by si zviera aj vyprosilo. Keby sme porovnali hodnoty a nehodnoty človeka a zvieraťa, na ktorú stranu by sa asi priklonil jazýček váhy?

Evanjelický Katechizmus ďalej vysvetľuje:
Ten, kto myslí na veľké úspechy kozmických letov, sa spýta: ako dochádza vlastne k tomu, že jedine človek je schopný takýchto výkonov? Človek je od prírody založený tak, aby sa prekonal. (s. 640)
Človek sa naozaj prekonal. Robí všetko, aby svoj životný priestor, ku ktorému patria aj zvieratá, zničil.
Technický a vedecký pokrok doposiaľ nedopomohol ľudstvu k jednote, mieru, blahobytu pre všetkých, k zdraviu a k pravému šťastiu. Ak človek prerástol sám seba v zmysle povýšenosti a šialenostva pohŕdajúcim ľuďmi a stvorením, tak naozaj môžeme potvrdiť, že v tomto smere mnohorakými spôsobmi a bezuzdnejšie ako kedykoľvek predtým, prekračuje svoje hranice.
To, že človek by mal byť tak založený od prírody, zodpovedá pohľadu cirkvi, nie vôli Boha, ktorý skrze Ježiša z Nazaretu hovoril napr.: Keď nebudete ako malé deti ... a: Vy máte byť dokonalí ako je aj Váš Otec v nebesiach. Tým nám chcel povedať, že platí, aby sme nastúpili svoje božské dedičstvo prekonávaním nízkeho ľudského, nebožského. On nehovoril o podmanení vesmíru človekom, ani o vytvorení nového človeka zo skúmavky, ani o vytvorení novej prírody či novej Zeme génovou manipuláciou, ani o ďalších zásahoch do Božieho múdreho Stvoriteľského poriadku.
Ten, kto toto všetko a ešte ďalšie číta, tomu by sa mala automaticky vynoriť otázka, či má ešte chuť ostať naďalej luteránom.

Ježiš z Nazaretu
na tému „zvieratá“ v Kristovom prejavení
„To je Moje Slovo“

Cirkev mlčí, ale Ježiš, Kristus, hovorí a prejavuje sa aj v dnešnej dobe. V knihe To je Moje Slovo nám On okrem iného prejavuje večný zákon lásky vo vzťahu k zvieratám. Z mnohých týchto pokynov, učení a poučení o zvieratách chcem znovu podať niektoré výňatky.
Buďte teda ohľaduplní, dobrotiví, spolucítiaci a priateľskí nielen k seberovným, ale aj so všetkým stvorením, ktoré sa vo vašej opatere nachádza; lebo vy ste pre nich ako bohovia, ku ktorým hľadia hore vo svojej biede. Chráňťe sa pred hnevom, lebo mnohí hrešia v hneve a oľutujú, keď ich hnev prejde. (s. 186)
Nezabíjajte nikdy zviera pre svoju osobnú potrebu. Pozrite, príroda, Stvoriteľský život sa o vás stará. Plody poľa, záhrad a lesov nech vám postačia. A nikdy nešliapte svojvoľne život, ani zvierat, ani rastlín. Kto svojvoľne rozšliape život, ten vytvára príčiny. Zároveň šliape po svojom vlastnom živote a bude tým trpieť. (s. 187)

Buďte požehnaní vy vo vnútornom kruhu, ktorí počujete Moje slovo, a ktorým budú odhalené tajomstvá, vy, ktorí neväzníte alebo nezabíjate žiadne nevinné stvorenie, ale vy, ktorí vo všetkom hľadáte dobro; lebo takým patrí večný život. (s. 201)
Len tá duša a ten človek, ktorí sú naplnení Mojím Duchom, dodržiavajú, čo som im Ja prikázal. Ľudia Ducha nebudú chytať, držať v zajatí alebo dokonca zabíjať žiadne nevinné stvorenia. Kto žije v pravde, ten vie, že v každom stvorení vládne a pôsobí nekonečná láska. (s. 203)
Sebecký, panovačný človek očakáva, aby mu jeho spolublížni slúžili. Vyžaduje aj od zvieraťa, aby mu slúžilo nad svoje možnosti a sily. On sám určuje - a neslúži. Preto spôsobuje ľuďom a zvieratám nepredstaviteľné muky. Keď človek robí svojich spolublížných závislými na sebe - takmer otrokmi - tak si zotročí aj zvieratá. Kto viac nepočúva svoje svedomie, ten zatvrdne srdcom voči človeku i zvieraťu ... Potom už ani viac nepociťuje, čo jeho blížny a zviera potrebujú. Keď sú zmysly človeka surové, tak je celý človek citovo chudobný. (s. 208)
Ježiš putoval do Jeruzalema a stretol ťavu s ťažkou záťažou dreva. Ťava ho už nevládala vliecť do kopca a pohonič ju bil a surovo týral, ale zviera nemohol pohnúť z miesta.
A keď to Ježiš uvidel, povedal mu: „Prečo biješ svojho brata?“ A muž odvetil: „Nevedel som, že je to môj brat. Nie je to ťažné zviera a stvorené na to, aby mi slúžilo?“
A Ježiš povedal: „Nestvoril ten istý Boh z tej istej látky toto zviera a tvoje deti, ktoré ti slúžia, a neprijali ste obaja ten istý dych od Boha?“ (s. 432)
Nie je napísané u prorokov: vezmite svoje krvavé obete a zápalné obete a preč s nimi! Prestaňte jesť mäso; lebo Ja som nehovoril o tom k vašim otcom, ani som im to neprikázal, keď som ich viedol z Egypta ... (s. 444)
V zákone Božom nestojí nič ani o krvavej, ani o zápalnej obeti, ani o vedomom zabíjaní zvierat a ani o požívaní mäsa zvierat ...
Je zákonom: človek má konať spravodlivosť a milosrdenstvo a kráčať pokorne k Božej Ríši vnútra, kde je pravý a večný domov duše ...
Od počiatku dal Boh ľuďom plody, semená a byliny za potravu ... (s. 446)
Kto prelieva nevinnú krv, kto požíva mäso, ten je nemilosrdný a bude musieť znášať na sebe svoje nemilosrdenstvo. (s. 447)
Ježiš prišiel do jednej dediny a uvidel tam malú mačku, ktorá bola bez pána a trpela hladom a kričala na Neho. A On ju zdvihol, zahalil ju do Svojho rúcha a nechal ju odpočívať na Svojej hrudi.
A ako šiel cez dedinu, dal mačke jesť a piť. A ona jedla a pila a ukázala Mu svoju vďaku. A dal ju jednej zo Svojich učeníc, vdove menom Lorenca a ona sa o ňu starala. (s. 450-451)

A niektorí z Jeho učeníkov prišli k Nemu a hovorili Mu o jednom Egypťanovi, synovi Beliála, ktorý vyučoval, že nie je proti zákonu trápiť zvieratá, keď ich utrpenie prináša ľuďom úžitok ... (s. 473)
Kto prenasleduje zvieratá, ten bude raz sám prenasledovaný.
Kto zvieratá trápi, ten bude raz sám trápený ...
Kto trápi alebo zabíja zvieratá, toho ruky sú poškvrnené krvou. Kto požíva mäso zvierat, znečisťuje a poškodzuje prírodu, ten je nečistý. Takýto ľudia nevedia zaobchádzať ani so svätými vecami, ani nemôžu zakúsiť takzvané „tajomstvá“ nebies a nemôžu ani vyučovať a vykladať zákon nebies. (s. 474)
Takzvané duchovenstvo, ktoré hovorí proti prírode, proti láske k zvieratám, ktoré je mäso a ryby, nemôže zaobchádzať so svätými vecami a odhaliť „tajomstvá“ nebies a zákon nebies nemôže učiť ani vykladať. Sú to slepí vodcovia, ktorí znovu vedú slepých do jamy. Sú duchovne mŕtvi a opäť sa zaoberajú len duchovne mŕtvymi, ktorí ich potom obklopujú.
A Ja vám znovu hovorím: každý, kto chce vlastniť telo akéhokoľvek stvorenia ako potravu pre pôžitok alebo pre zisk, sa týmto znečisťuje. (s. 556)
Lebo kto na človeku alebo zvierati pácha násilie a znevažuje život, ten sa prehrešuje na živote človeka alebo zvieraťa. ... Všetky formy života nesú v sebe život z Boha. Cítia, čo ich blížni s nimi zamýšľajú, a pociťujú to ako radosť alebo bolesť. Čo človek urobí blížnemu alebo nejakej životnej forme, to padne späť na neho. (s. 557)
„... Neviete, čo je napísané? Poslušnosť je lepšia ako obeť a poslúchanie lepšie ako masť baranov. Ja, Pán, Som znechutený vašimi zápalnými obeťami a vašimi bezcennými obetnými darmi, lebo vaše ruky sú plné krvi.
A nie je napísané: čo je pravá obeť? Umyte sa a očistite sa a odstráňte zlo spred Mojich očí; prestaňte konať odporné veci a naučte sa robiť dobro. Konajte spravodlivosť na sirotách a vdovách a na všetkých, ktorí sú utláčaní. A týmto spôsobom budete spĺňať zákon.
Príde deň, keď bude odstránené všetko, čo je na vonkajšom dvore a patrí ku krvavým obetiam a čistí uctievači budú vzývať Večného v čistote a pravde.“ (s. 575)

Krvilačný zostane krvilačným a myslí na pomstu a chcel by ďalej prelievať krv svojich blížnych ... Vo svojom šialenstve vidia prelievanie krvi iných dokonca ako počestné a nehanbia sa prinášať Večnému aj zvieratá ako zápalnú obeť. Každá krvavá obeť je satanská a znesvätenie života z Boha. Takýmito pomstychtivými temnými silami si chce temnota robiť posmech z Boha. (s. 576)
Ja vám hovorím, milujte svojich nepriateľov, žehnajte tých, ktorí vás preklínajú a dávajte im svetlo v ich temnote a nechajte prebývať Ducha lásky vo svojom srdci a vyžarovať ku všetkým. A Ja vám znovu hovorím: milujte sa navzájom a všetky stvorenia Božie.“ (s. 824/825)
Ľudia, ktorí dosiahli vyšší stupeň čistoty, sa budú milovať navzájom a všetky stvorenia Božie tak, ako som ich Ja miloval a milujem. (s. 825)
Ježiš, Kristus, hovoril proti predpisom a spôsobom správania sa kňazskej kasty, ktoré sú opísané v „Knihách Mojžišových“ a proti dnešným nariadeniam cirkevných vrchností. Nič, ale vôbec nič v Ježišovom učení nenaznačuje tomu, že chcel dokončiť Starý zákon v Novom. To je výhradne ohraničené myslenie dnešnej kňazskej kasty. Kto sa pripája k tomuto mysleniu, ten predal svoju slobodu sebeckým cirkevným vládcom konštantínovského pohanského štátného náboženstva.
Cirkev nemala otrokov len predtým, má ich aj dnes. Dnešné otroctvo je oveľa dôvtipnejšie. Ten, kto nerobí, čo cirkev vyžaduje, toho postihne cirkevná kliatba a je naveky zatratený. Obyčajní ľudia sa toho obávajú a predstavitelia štátu sa verejne prehrešujú proti tomu, čo cirkev doposiaľ zatracovala. Nad tým, kto je v jej očiach veľký, prižmuruje jedno alebo dokonca obe oči.

Zvieratá sa žalujú -
prorok obžalúva

Drahý čitateľ, drahá čitateľka, to, čo budete teraz vidieť a čítať, Vás donúti rozhodnúť sa - či Vaše srdce bije za zvieratá, za Boha alebo za cirkev; lebo dvom pánom sa slúžiť nedá.
V mene Božom alebo v mene cirkvi.

Rovnakou mierou, akou ľudia preceňujú samých seba, podceňujú zvieratá.
Veľa ľudí je toho názoru, že sú ako ľudia slobodní. Takzvaná sloboda človeka zodpovedá však jeho stavu vedomia, ktoré sa častokrát dá porovnať s okrajom taniera, ponad ktorý je zriedkavo schopny hľadieť von.
Podľa kozmických zákonov je človek mikrokozmos v makrokozme.
V Najvnútornejšom nášho Bytia sme bytosti svetla, plne rozvinuté duchovné bytosti, ktorými sa ako človek znovu máme stať, lebo Ježiš z Nazaretu povedal: Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Otec nebeský (Mt 5, 48). Zvieratá nesú rovnako život z Boha, ale v ich duchovnom tele nie sú ešte sily života, zákona, Boha, úplne rozvinuté a aktívne. Zvieratá sa nachádzajú na nižšom stupni evolúcie v procese dozrievania k detskosti Božej.
Hoci sme sa na našej ceste vývoja k človeku zatienili protikladným cítením, pociťovaním, myslením, hovorením a konaním a obalili sme sa nadol stransformovanými energiami a zaťaženiami, ktoré sme si sami zapríčinili, zostáva spojenie k večnému Bytiu s čistým makrokozmom zoslabene udržané. Život, Boh, ktorému sme kedysi prináležali, je jednota, sloboda, kozmická neohraničenosť.
Zvieratá, naši poblížni, sa nemôžu zaťažiť. Oni žijú - na rozdiel od nás ľudí - zodpovedajúc svojmu duchovnému stupňu vývoja. Ten, kto si bude vedomý kozmických daností, spozná, že mikrokozmos, človek, nielenže žije ohraničene, ale živorí vo väzení svojej existencie, ktorá zodpovedá jeho stiesnenému svetu želaní a potrieb. Podľa schopnosti myslenia jednotlivca hľadí tento výlučne na svoje ohraničenie, ktoré označuje za „svet“.
Svoju „slobodu“ vzťahuje človek na svoj malý alebo väčší majetok, ktorý nazýva s v o j í m vlastníctvom. Jeho „vlastníctvo“ je jeho malý svet - v konečnom dôsledku jeho „osobnosť“ s vlastnými názormi a predstavami, predsudkami, závisťou, samoľúbosťou, svojhlavosťou a posudzovaním druhých - ktorých kŕčovito bráni. Človek stavia okolo seba, obrazne povedané, hrubé múry obrany a odmietania a cez úzke strieľne podozrievavo strieľa myšlienkovými energiami a emóciami na každého, kto by mu azda mohol jedno alebo druhé odoprieť. Svoj „voľný priestor“, svoje takzvané „vlastníctvo“ ohraničuje príslušnými stop-značkami, ktoré označujú územie, napr. plotmi a živými ohradami. Jeho vlastníctvo mu potom sprostredkúva „pocit slobody“, ktorý však nemá nič spoločné s kozmickou slobodou.

Zviera je naproti tomu slobodné; Stvoriteľ mu prenechal celú Zem, prírodu, ktorá nepozná ohraničenie. Proti tejto výpovedi by niekto mohol namietať, že zvieratá, predovšetkým vyššie životné tvory, tiež značkujú svoje okolie a ohraničujú svoj životný priestor. K tomu nech je povedané toľko: po prvé, značky zvierat obsahujú posolstvá pre seberovných. Revír jedného zvieraťa je zároveň životným priestorom mnohých ďalších druhov zvierat. Po druhé, v duchovnej forme zvieraťa ešte nie sú rozvinuté všetky stvoriteľské vlohy, všetky duchovné aspekty vedomia života - môžeme povedať aj: božského zákona. Stupeň vývoja vedomia môžeme nazvať stavom vedomia. Životné oblasti zvierat, aj zvierat v pozemskom tele, zodpovedajú ich terajšiemu stavu vedomia, ktoré v sebe nesie ďalšie evolučné stupne.
Každý evolučný stupeň jedného zvieraťa zodpovedá teda jeho stavu vedomia, ktorý makrokozmos, Všezákon, vo zvierati celkom postupne rozvíja a buduje. To znamená, že každé zviera sa vyvíja ďalej podľa životných cyklov, ktoré pôsobia v makrokozme a sprevádzajú evolučné kroky zvierat.
Boh, Vesmírny Duch, je život a život je ustavičná evolúcia. Keďže Boh je Nekonečnosť, preto neexistuje stagnácia, ale naopak, neprestajná evolúcia. To znamená: nekonečnosť je nepretržite v pohybe, v neprestávajúcej evolúcii.
Ak je reč o správaní zvierat, tak je to objasnenie zásadných, prírodných daností. Myslí sa tým zviera, ktoré ešte človek nezdeformoval a chybne nenaprogramoval. K tomu, že človek - nielen priamo drezúrou, výcvikom, krížením a šľachtením, ale aj nepriamo svojím „vzorom“ a celkovým správaním, cítením, vnímaním, myslením, hovorením a konaním - odjakživa energeticky pôsobil na zvieratá a nanútil im svoje negatívne programy. K tomu sa ďalej v tejto súvislosti nebudeme vyjadrovať.
My ľudia nazývame stav vedomia zvierat inštinkt, ktorý im kladie určité hranice. Stav vedomia zvierat sa však nevyvinul chybným správaním ako je to u ľudí, ale stav vedomia zvieraťa je prirodzený momentálny evolučný stav, evolučný krok tejto životnej formy.
Opak toho je negatívne správanie nás ľudí, nasmerované proti nášmu skutočnému vedomiu, ktoré sa stále viac zužuje. Ohraničujeme sa sami naším chcením mať to, čo označujeme za svoje vlastníctvo, čo je však ilúzia. Táto naša ilúzia bude zrušená smrťou, lebo ako duša si nemôžeme so sebou vziať nič pozemské, ani majetok, ani peniaze, ani ďalšie vlastníctvo.
Naše ego, ktoré je naším malým svetom, je naše „vlastníctvo“ a má mnoho variantov.
Naše takzvané „vlastníctvo“ môže byť napr. posadnutie mocou, chamtivosť, brutalita, panovačnosť, záľuba v trýznení človeka a zvieraťa. Každý človek sa správa podľa toho, čo leží v škále jeho ľudských vlôh, v jeho egu, ktoré sa stalo jeho stavom vedomia cez jeho myslenie a správanie. Zviera naproti tomu žije podľa svojho evolučného stavu, práve podľa toho, čo je momentálne aktívne v jeho vedomí. To je momentálny evolučný - zároveň stav vedomia zvieraťa.

Človek by mal byť Božím obrazom: láskou, dobrotivostou, jednotou, láskavosťou a slobodou. V tomto vedomí by bol človek jedno so zvieratami a rastlinami, s celou prírodnou ríšou, aj s elementárnymi silami, so súhvezdiami, s kozmom, vesmírom a so sebou samým. Egoistickým postojom sa človek stal rozdvojeným, zvrhlým a neslobodným. Svoje neprirodzené, nízke správanie skúša nanútiť zvieratám. Zviera je však slobodné, lebo žije „normálne“, v súlade s prírodným zákonom a zároveň je verné sebe samému. Každé zviera nesie vedome v sebe božskú slobodu, ktorá sa mu postupne z evolučného stupňa na evolučný stupeň ďalej odkrýva. Makrokozmos riadí v predurčených cykloch mikrokozmos, zviera, pričom nezáleží na tom, aký stav vedomia má. Preto sa zviera cíti voľné.
Aj človek v sebe nesie kozmickú slobodu. Táto je však prekrytá úzkoprsosťou ega, napr. svetom, vo vonkajšku uväznených zmyslov a neusporiadaným myšlienkovým labyrintom, ktorý tak niekto označuje za inteligenciu.
Láska je najvyšší prameň Bytia. Lásku, ktorú Stvoriteľský Duch vložil aj do zvierat, spoznáme napr. na materinskej láske cicavcov. Aká ohľaduplná a starostlivá je mačka k svojim mláďatám, levia matka, ktorá, aj keď napr. prenasleduje gazelu, prejavuje svojim deťom svoj materský inštinkt, svoju nežnosť a starostlivosť. Môžu na jej tele šantiť tak dlho, koľko len chcú – je pokojná a teší sa zo živosti svojich malých. Aj drozdia matka prejavuje svoje materské pocity veľmi, veľmi dlho. Drozdie dieťa je ňou živené bez obmedzenia tak dlho, kým si samo nedokáže nájsť potravu. Práve tak myslím aj na vernosť zvierat, napr. na kone, ktoré sa podvolia, ktoré obetujú aj svoj život, aby človeka niesli kilometre ďaleko. Alebo na vernosť psa, ktorý napr. vedie slepého človeka alebo sa pokúša zachrániť zasypaného.

Dalo by sa namietať: to sme my ľudia naučili zvieratá. Ale ako to, že sa to podarilo? Prečo môžeme napr. psov vycvičiť ako slepeckých psov? Je to možné len preto, lebo tieto a mnohé ďalšie zvieratá inštinktívne vlastnia túto inteligenciu, aby človeku vyhoveli, teda aby mu slúžili. Ten, kto si uvedomí, čo všetko robia zvieratá pre ľudí, že sa mnohonásobne obetujú, aby človeku slúžili a pomáhali, ten by mal byť naplnený vďačnosťou. Kto však prepadol nárokom svojho ega, ten využíva ľudí a zvieratá výlučne na svoje účely. Či sa potom ešte môže označovať za obraz Boží, o tom musíme pochybovať.

V každom zvierati, ale aj v každej rastline je obrovská stvoriteľská sila, Boh, ten všadeprítomný univerzálny večný Duch, Vesmírna inteligencia. V prejave zvieraťa, v kráse rastliny, v tvarovaní kameňa alebo v kvapalných substanciách by mohol ten, kto srdcom aspoň trochu vníma prírodu vytušiť, že Zem by mohla byť rajom.
Zdôvodnenie bezhraničného vykorisťovania prírodných ríš sa často cituje stvoriteľské slovo: Podmaňte si Zem (Gen. 1,28). Slovo „podmaniť“ však neznamená, že sa majú zvieratá trýzniť, že sa majú ničiť lesy a rastliny a zničiť všetko, čoho sa človek zmocní. Slovom „podmaniť“ sa myslí prikázanie zachovávať prírodné ríše, áno celú Zem. Je nám prikázané, aby sme láskyplne zaobchádzali so zvieratami a starali sa o ne. Je nám prikázané vážiť si, ceniť si a milovať všetky životné formy na Zemi, áno celú Zem, lebo všetko vo všetkom je dielo Všemohúceho, láska k človeku, zvieraťu, rastline a kameňu, áno k celej Zemi.
Ten, kto sa raz staral o zviera cíti, že sa stal vnútorne bohatším a viac si uvedomuje prírodu. Kto však zriaďuje fabriky na spracovanie mäsa zvierat, teda bitúnky alebo ich schvaľuje, čo sa preukazuje tým, že konzumuje mäso svojich poblížnych, toho vedomie sa bude stále zužovať, pretože takýto človek vo vnútri schudobnie.
Všetko, čo robíme z egoizmu, sa nám pomstí podľa zákona: čo človek seje, to bude žať. Boh je láska. Z lásky k nám ľuďom nám Boh dal Zem, matku, ktorá nás živí. Kto zaobchádza so Zemou s láskou, teda nezištne a obetavo sa o ňu stará, ten od Zeme aj hojne príjme, a tým aj hojne zožne.

„Zabíjačkové hody u sv. Egídia“
Keby ľudia rozumeli reči zvierat, počuli by napr. nariekanie ošípaných, ktoré boli popravené na mäsiarskom stole na renovovanie kaplnky sv. Egídia. Ich nariekanie, ktoré vyjadruje ich bolesť, by mohlo znieť takto: Prečo sa neuspokojíte s tým, že vyprosíte pre vašu kaplnku dary zo srdca? Prečo nás zabíjate na renovovanie vášho Božieho domu?
Čo by odpovedal duchovný Egídiovej kaplnky zvieratám, keby im bol schopný rozumieť, a ktoré by stále opakovali: Prečo neprosíš pre vašu kaplnku o dary zo srdca? Prečo nás necháš zabíjať na renovovanie kaplnky, Božieho domu?
Bezcitnosť a nevypočítateľnosť človeka je našim strachom. Máme hrôzu z hrozného dvojnožca človeka.

Prorok obžalúva:

Cirkevní nadriadení zo sv. Egídia pozývajú na zabíjačkové hody po bohoslužbe. Ponúkajú sa krvavnice a jaternice s kapustou, kotlíkový guláš zo zabitých prasiat a k tomu pivo. Niekto si myslí: to nie je nič nezvyčajné – taký je už raz zvyk. Zabíjanie je povolené, tak ľudí, ako aj zvierat.
Ten, kto má srdce, rozmýšľa. Krvavá obeť prasiat sa použije na renovovanie kaplnky sv. Egídia. Po prvé, na kaplnku sv. Egídia sa lepí krv a kvílenie strachu zvierat, ktoré cítia na čo budú použité, po druhé, to okorenené a pripravené mäso, ktoré je presýtené smrteľným strachom, vchádza do tráviaceho traktu veriacich. To znamená, že vražedná smrť zvierat preniká do kaplnky a veriacich, ktorí sa smú označiť za duchovne mŕtvých, lebo ten, kto takto koná, aby podporoval renovovanie „Božieho domu“, môže byť považovaný len za duchovne mŕtveho.
Sú to skutočne mimoriadne exempláre, tí cirkevní nadriadnení zo sv. Egídia a ich veriaci. Cirkevní nadriadení nechávajú zabíjať zvieratá, aby zrenovovali svoju kaplnku namiesto toho, aby svojich veriacich jednoducho poprosili o peňažné dary. Zdá sa, že kulinárske mäso zo zdochlín ošípaných sa vyplatí viac ako prosba o dar srdca na kaplnku. Srdce cirkevných vrchností a ich veriacich pritom určite zostalo niekde mimo. Srdcia prasiat vynesú viac.
Zvieratá sa žalujú:

Ich oči sú zlomené utrpením, bolesťou a strachom. Pociťujú, na čo sú držané. Ich pohľady obviňujú ľudí.
Prečo nás zabíjate? Prečo varíte, pečiete a krájate naše telo? Či vám nedal Stvoriteľ byliny a plody polí a lesov? Čo sme vám urobili, že nás držíte vo väzeniach a kŕmite odpadovými produktami?
Vaše srdce je bezcitné a nemilosrdné. Kameň má v sebe život, naproti tomu vaše srdcia sú kamenné. Vo vašej hrudi bije sval iba pre vás a vaše dobro. Učte sa zmilovaniu tým, že sa vžijete do našej situácie. Hoci sme zvieratá, tak žijeme a cítime podobne ako vy, lebo život je cítenie, pociťovanie a vnímanie. Vnímame motív vášho chovu zvierat.

Prorok obžalúva:

Človek sa stal surovcom, ktorý bez srdca všetko zničí, rúca a zatvára všetko, čo by mohlo slúžiť jeho bezcitnej chamtivosti. Pritom zabúda, že aj on bude jedného dňa žiť na najužšom a znečistenom priestore alebo dokonca vo väzení, lebo to, čo človek seje, bude aj žať. Previnenie na zvieratách sa rovná previneniu na ľuďoch, lebo človek a zviera majú v sebe ten istý dych, ktorý je život, a to je Boh. Chov úžitkových zvierat je zároveň svojvoľné zabíjanie. Je to hriech proti životu, ktorým je Boh.

Zviera narieka:

Prečo toto všetko? Prečo ma trýznite? Prečo ma chcete vycvičiť na psí zápas? Ja som stvorenie Stvoriteľa, nie zviera pre vašu zlovôľu, pre vaše hry. Bolí ma celé telo, moje svaly a kosti idú prasknúť – bolesť, všade samá bolesť. Prečo toto všetko – čo som vám urobil?

Prorok obžalúva:
Človek, vražedný býk, ktorý si vypestoval „bulteriéra“, aby ho na to vycvičil, aby sa nenásytný senzáciechtivý človek mohol zabávať na psích zápasoch. Tie mnohé smutné obrazy symbolizujú napospol bez výnimky popravu človeka podľa zákona sejby a žatvy.
Ježiš povedal: Čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, to ste urobili Mne. K Jeho súrodencom nepatria len ľudia, ale aj všetky spolustvorenia, zvieratá, zvierací súrodenci, lebo aj oni prijali, tak ako človek, život od Boha. Čo človek urobí svojim blížnym a zvieratám, to urobí Kristovi.
Človek zasahuje do Vše-vlády Boha a trápi zvierací svet. To znamená, že všetci tí, ktorí trápia zvieratá, drezírujú ich alebo ako tohto psieho súrodenca, ktorého vidíme na obrázku, nútia bežať na bežiacom páse, jedného dňa zažijú to isté alebo podobné na vlastnom tele.
Nesťažujte sa, vy bezcitní, krutí trýznitelia zvierat, keď jedného dňa budete hnaní celé kilometre, zároveň štvaní púšťou, keď vás napadne zviera a roztrhá, ktoré ste kedysi vycvičili, aby roztrhalo svojho druha. Nenariekajte, keď vás budú bolieť vaše údy a vaše telo bude posiate ranami a vredmi. Nesťažujte sa, keď vaši blížni nebudú mať s vami zľutovanie, pretože sa správajú tak ako ste sa správali a správate vy voči zvieratám. Neobviňujte ani Boha, zapríčinili ste to vy, trpíte tak ako ste nechali trpieť človeka a zviera.

Zviera sa žalovalo:

už predtým, než bolo donútené ísť na vražedné vojenské-konské dostihy. Nemám silu, aby som prekonal, čo vy ľudia odo mňa žiadate. Nemám kosti a svaly, ktoré by umožnili, aby to moje telo vydržalo!
Majte zľutovanie! Stvoriteľ všetkých bytostí nás, zvieratá, zveril vám, aby ste nám dávali lásku, ktorú Stvoriteľ vdýchol aj vám. Kde zostala zmilujúca láska k vašim spolustvoreniam? Vymenili ste lásku a zmilovanie za krutosť, brutalitu a vraždu?
Idem na predčasnú smrť pre vaše vražedné správanie. Ako skončíte vy jedného dňa a kde budete jedného dňa, keď z vás ľudí ustúpi život?

Prorok obžalúva:

Kde raz budú všetci tí, ktorí takýmto spôsobom uštvali zviera na smrť? Kedy a ako stretnú na dostihovej dráhe svojho života smrť? Podľa zákona príčiny a účinku bude musieť ten, kto zasial takéto príčiny, zažiť utrpenie týchto zvierat aj na vlastnom tele alebo po fyzickej smrti na duševnom tele, lebo celé naše konanie, ktorému predchádza naše myslenie a želanie, je zaznamenané v našej duši a v bunkách nášho tela.
Nečudujte sa, vy spolublížni, keď si zdanlivo z nevysvetliteľných príčin zlomíte chrbticu. Nečudujte sa a neobviňujte Boha, keď utrpíte komplikovanú zlomeninu nohy, ktorá sa nechce zahojiť. Nečudujte sa, keď budete ako duše hnaní svetom svojich želaní tak, ako ste vy uštvali zvieratá na smrť. Nečudujte sa, keď ako človek alebo ako duša budete musieť znášať a trpieť bolesti tých, ktorých ste trýznili, prenasledovali a zavraždili, či to boli ľudia alebo zvieratá. Nečudujte sa a neobviňujte ani Boha, ani ľudí, ani zvieratá - vy sami ste obžalovaní, lebo vo vašich telách a vo vašich dušiach vzíde len tá sejba, ktorú ste si sami zasiali.
A ak budete volať o milosť a milosrdenstvo Božie, tak myslite na Otče-náš, ktorý ste sa len sem-tam modlili. V ňom je: ... a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúšťame našim vinníkom. Ak však človek nedosiahne odpustenie, pretože svoje ukrutnosti neoľutuje, čo si potom asi vyslúži? Len to, čo zasial. Milosť a milosrdenstvo Božie môže prijať iba ten človek, ktorý ľutuje a prosí o odpustenie a rovnaké a podobné viac nekoná. Ten, kto si myslí, že trpí nevinne, zostane vo svojom utrpení aj ako duša po svojej smrti.

Zvieratá sa žalujú:

Neobviňujem svojich druhov, že mi poškodili perie. Zo zúfalstva a bolesti a z nedostatku priestoru v kurínoch sa každé zviera pokúša získať viac miesta. To je omyl. Keď sa jedno alebo druhé spolustvorenie otočí, tak sa zdá, že je viac miesta.
Náš život je príroda. To, čo nám život prírody ponúka, to je naša potrava. My nechceme vaše beštiálne krmivá, ktorými nás dopujete len pre mäso, váhu a ziskuchtivosť. Chceme sa vo voľnej prírode voľne pohybovať a jesť - áno: jesť, a nie „žrať“ - čo nám daruje príroda.
Ľudia, asi neviete, že to, čo urobíte nám, padne späť na vás? Stvoriteľ, ktorý je život a ktorého stvorenia sme my všetci, nenariadil to, čoho sa vy ľudia na nás dopúšťáte. Kto vám také prikázal?

Prorok obžalúva:

Kto prikázal ľuďom takéto a podobné ukrutnosti? Stvoriteľ nekonečnosti nevydal prikázanie tohto druhu, ale Satan. To zlé sa vkradlo do sŕdc a do zmyslového sveta človeka. To Satan-zmyslov chce trýzniť a vražedne usmrcovať Božie stvorenie. Na tieto účely používa bezcitných ľudí, ktorí sú takí ako je on, a tých je čoraz viac. Lebo ten, kto stratil svedomie, stratil aj srdce pre človeka a zviera. Keď u takéhoto človeka jedného dňa vzíde sejba, ktorú zasial, tak ho „majster“ trýznenia nechá padnúť. Už mu viac nesprostredkuje ako protislužbu a popud k ďalším protikladným orgiam, ukäjanie chuťových nervov, opojenie z obžerstva a povzbudzovanie žiadostivosti po mäse. On, Satan, to zlo, používa človeka na svoje ciele len dovtedy, kým mu slúži. Ak v takomto človeku vzíde zasiata sejba, je už pre zlo nepoužiteľný a neužitočný. Potom upadne do prázdnoty.

Nebedákajte vy ľudia, keď sa vám vodí tak ako mnohým zvie-ratám, ktoré ste trýznili, a s ktorými ste vražedne zaobchádzali. Nečudujte sa, keď je vaše telo posiate vredmi a vyrážkami. Nečudujte sa, keď vám nepreukazujú zľutovanie. Nečudujte sa, keď vám strhnú šaty z tela a zneužijú vás. Nenechali ste aj vy vyšklbať perie? Nenechali ste aj vy zabíjať a grilovať „kurčatá“? Či ste netrhali a nejedli stehná z ich mŕtvych, grilovaných tiel - a mľaskavo ste „nežrali“? Pýtame sa: kto je a kto žerie? Je „žranie“ vrodené zvieratám alebo ľuďom, ktorí si myslia, že zosobňujú vyššie hodnoty ako zviera?
Milí spolusúrodenci, pozríte sa niekedy na koňa, kravu a osla, keď sa pasú na lúke. A potom si nastavte zrkadlo, keď pečeným kačiciam, husiam a grilovaným kurčatám, vašim spolustvoreniam, odtrhnete nohy z upečených tiel - či jete alebo „žeriete“! Kto stojí eticky a morálne vzhladom na jedenie a žranie vyššie - zviera alebo človek? Kto môže vzhľadom na tieto skutočnosti povedať, že človek stojí eticky a morálne nad zvieraťom? Kto má vzhľadom na tieto neprístojnosti vyššie životné kvality, tučné a sadlom obrastené telo človeka, ktorý „je“ zdochliny svojich spolustvorení alebo zviera, ktoré musí byť obetované v maštaliach, na bitúnkoch, v griloch alebo na pekáčoch, pre vypasenosť a dobro „eticky-morálne vysoko stojacich“ ľudí?

Zvieratá sa žalujú:

Prečo, prečo tieto hrozné činy? Učil to vás ľudí Duch prírody, Stvoriteľský Duch? Trpíme nevysloviteľnými mukami, veď kto už len chce byť zaživa zavesený na mučiaci stľp?
Kedy ľudia pochopia, že cítime a preto aj trpíme? Prisudzujete nám len inštinkt. Inštinkt však tiež patrí k vnímaniu. Vnímame, čo nám robíte, a kto alebo čo na nás prichádza. Vieme, prečo, utekáme pred ľuďmi. My inštinktívne vnímame, kto ten človek je a aký má úmysel.

Prorok obžalúva:

Tieto morky zaživa vešajú za nohy. Drahí blížni, aby ste zakúsili, ako sa asi tieto vaše spolustvorenia cítia, zaveste sa za nohy na trám vášej povaly. Až kým neupadnete do bezvedomia môžete vnímať, ako sa vám vodí a čo pociťujete. Ak ešte aj potom budete mať chuť na morčacie mäso alebo na inú hydinu, nenazývajte sa viac človekom, ale zvráteným dvojnohým dravcom.
Teraz by niekto mohol namietať, že ľudia sú obrazom Boha, a nie dvojnohými zvrhlými dravcami. Jedna z odpovedí by mohla byť: mnoho týchto „obrazov Božích“ sa upísalo zlému a nemá na mysli nič iné, len trýzniť a zabíjať Božie stvorenia a zvieratá a rastliny meniť krížením. Takzvaný obraz Boha, človek, dopustil, aby bol zmenený zlým, až kým sa z obrazu Božieho nestal obraz zlého, pred ktorým zvieratá utekajú a rastlinný svet sa odvracia.
Zlé nevíťazí natrvalo, lebo jadro dobrého zostáva aj v zlom. Dobré premôže zlé, i keby to malo byť až potom, keď človek zakúsil a zároveň prebrodil svoju zlú sejbu v mnohých pozemských životoch, až kým nespozná, že sa má stať verným obrazom Božím, ktorým v hĺbke svojej duše, v základe svojej duše, je. Ten, kto si uvedomí, že je obrazom Božím, začne milovať aj zvieratá, rastliny a minerály; potom si Zem vydýchne.

Zvieratá sa žalujú:

Nie som hlúpa hus ako sa to o mne hovorí.
Duch prírody ma vybavil inteligenciou. Inštinktívne vnímam, čo sa mi stane. Môj druh sa „chová“ vo veľkom množstve len na to, aby bol zabitý pre kŕmny žľab ľudí. My zvieratá sa pýtame, a to vždy znova: prečo vy ľudia trýznite svoje spolustvorenia? Nasťahovalo sa to zlé do sŕdc všetkých ľudí? My zvieratá chceme rovnako žiť svoj život ako aj každý človek.
Vy ľudia prijímate od prírody veľa darov, a to po celý rok. Prečo musíte vykrmovať nás husi, aby ste jedli našu pečeň ako pečeňovú paštétu?
Krutosť ľudí je naším životným údelom. Nebojíme sa smrti, keď je náš život naplnený a skláňa sa k ďalšiemu bytiu. Hrozíme sa toho, aby sme neboli ľahostajne a chladnokrvne zabité našimi spolustvoreniami, ľuďmi, ktorí naopak majú Zem zachovávať a všetko, čo nesie, milovať. My zvieratá, vaše spolustvorenia, vás chceme mať za priateľov, za súrodencov. A vy? Nič sme vám neurobili. Prečo nám to robíte?

Prorok obžalúva:

Zvieratá ľuďom neublížili. Prečo ľudia spôsobujú zvieratám toľko nevysloviteľného utrpenia? Masa ľudí nemá viac žiadne vzory. Cirkevní hodnostári, ktorí by mali byť pre ľudí vzormi v etike a morálke sa stali podlými a skĺzli na kĺzačke ega. Napr. na Vianoce žehnajú svojich veriacich s husacou pečeňou v bruchu. Hovoria síce o dodržiavaní miery v chove zvierat, v zabíjaní zvierat, ale každá miera je už priveľa, lebo keď trpí jedno zviera, tak už nemôžeme hovoriť o dodržiavaní miery. Kto chce túto „mieru“, trpiace zviera, ospravedlniť pred svojím Stvoriteľom? Hodnostár alebo „Knihy Mojžišove“?
„Knihy Mojžišove“ z veľkej časti neobsahujú Božie slovo skrze Mojžiša, ale kruté nariadenia vtedajšej kňazskej kasty, ktorá svoje výstrednosti, svoje pohanské kulty Mojžišovi podstrčila. Spôsob myslenia dnešných ľudí, vrátane ich vzorov, cirkevných vrchností, je však o mnohé prekonané vtedajšími krvilačnými predstavami kňazskej kasty. To, čo cirkevné vrchnosti prejavili vo svojom vyučovacom diele a diele správania sa, v Katechizme, v praxi často prevyšuje mieru krutosti zo Starého zákona. Starý zákon sa, tak to znie v katolíckom Katechizme, dokončuje v Novom; Starý zákon osvetľuje Nový a naopak. Že to však bude také „svetlé“-temné, áno, tmavé, to si charakterný človek nemohol predstaviť.

Tento potkan bol zabitý pre „výskumné ciele“ a preparovaný pre ďalší vedecký výskum - celkom všedný postup.
Pokusy na zvierátach sa robia už viac ako 150 rokov, pričom sa denne „spotrebujú“ tisíce zvierat na lekárske, priemyselné, vojenské a kozmetické účely. Umelo im spôsobujú choroby, infikujú ich nádormi, otravujú, podchladzujú, ožarujú, odoberajú im mozgy, dlhé mesiace sú pripútané v aparatúrach alebo ich trápia elektrošokmi. Všetko pre „dobro ľudstva“.

Zviera sa žaluje:
Transplantovali ste mi smrť, bieda, čoraz väčšia bieda, nárek, stále väčší nárek, bolesť, bolesť a neznesiteľné muky. Čo vám to prinesie? Nepočujete vy ľudia? Či nevidíte? Necítite? Vy ľudia, vžite sa raz do mojej situácie, do mňa. Takýto osud nemám len ja. Milióny potkanov, myší, nariekajú ako ja. Nepočujete plakanie, kričanie, bedákanie, bolesť svojich zvieracích súrodencov?
Čo bude raz váš nárek!
Myslite na to: krutosť neprináša človeku, ktorý je krutý nič iné ako opätovnú krutosť. Bojím sa studených sŕdc ľudí.
Teraz „skúmate“ v mojom zneužitom znetvorenom mŕtvom tele dôkazy na to, čo ste vymysleli. Čo bude výsledkom vášho života?
Prorok obžalúva:

Ľudia majú byť obrazom Božím. Veľká časť ľudstva sa stala obrazom svojho osudu, lebo muky a utrpenie poblížnych, zvierat, sa stanú trápením, utrpením a mnohonásobne krutým zomieraním človeka.
Ten, kto stratil svedomie, je duchovne mŕtvy, lebo sa vo svojom srdci stal bezcitným, hluchým a otupeným voči životu, ktorý v skutočnosti je časťou každého človeka. Váha života váži veľmi citlivo; váži spravodlivo. Aký bude osud trýzniteľov a vrahov zvierat zajtra?

Čo ženie ľudí, aby konali tak neľudsky? Verí človek, že krutosť prináša dobré plody? Kto si myslí, že sláva a česť vo výskumnej práci prináša duši natrvalo zisk, ten podlieha mylnej predstave. Dnes prípadne získa „slávny“ doktorský titul, ale zajtra čierny rubáš, taký, akou sa stala jeho duša.

Teplo srdca mnohí „obetovali vede“. Keby však mala byť obetovaná ich vlastná mačička alebo ich nežné psíča, čo by na to povedali ako „majitelia“? Určite by boli pohoršení, pretože ich zvieratám sa to urobiť nemôže. Kto si myslí, že všetky ostatné zvieratá pociťujú inak ako ich mačiatko či psíček, toho srdce zostalo na trati sebectva.
Uvedomme si konečne: každý človek žne svoje plody a bude ich musieť aj jesť. Pre niekoho budú veľmi, veľmi trpké.

Zviera sa žaluje:

Myslíte si vy ľudia, že necítime, čo na nás príde, keď nás pcháte do vozidiel, ktoré nás dovezú na bitúnok?
Poznáte zdesenie, hrôzu, paniku pred tým, čo presahuje schopnosť vnímania? Ste vy ľudia schopní vôbec ešte myslieť, keď vidíte transport zvierat? Cítite ešte vôbec, čo znamená byť vydaný na smrť tomu mocnému panovačnému človeku?
Mnohí ľudia sa stali donášateľmi hrôzy, ktorým brutálne násilie, chladnokrvnosť a nemilosrdnosť srší z očí. Bojíme sa tých, ktorí majú Zem a všetko, čo nesie, život, milovať. Čo všetko spácha človek pre jeden hlt mäsa? Aké je to, keď zhltnete moje rozkúskované telo v jedle? Nemáte cit? Neviete, že jete časť umučeného a na smrť utrýzneného zvieraťa, ktoré ste donútili stať sa zvieracou zdochlinou, na ktorej si pochutnávate s užasným apetítom a oduševneným želaním tela, aby ste si pochutnali. Nech vám slúži!
Okrem iného jete aj to, čo ešte lipne na tomto okorenenom a dobre pripravenom mäse, napr. strach, panika, utrpenie a bolesť.

To, čo z toho do vás vojde, sa vo vašom tele aj usadí. Niekedy bude náš strach vaším strachom, naše utrpenie bude vaším utrpením. A raz pocítite, čo je to panika. Potom možno aj niektorý trýzniteľ a vrah zvierat pochopí, čo dnes odbaví ako vec.

Prorok obžalúva:

City a pocity človeka sú práve také energie ako myšlienky, slová a činy. Tieto energie sa nevymazávajú. Zostávajú v tých, ktorí ich vytvorili. Pôvodca, napr. páchateľ, ale aj spolupáchatelia trýzniteľov a vrahov zvierat to pocítia na vlastnom tele podľa zákona: čo človek seje, bude žať.
Spolupáchatelia sú všetci, ktorí trýznenie a zabíjanie zvierat mlčky trpia a majú z toho svoj zisk. Opakujem - možno tak roztopí nejaké to opakovanie zľadovatené srdce - mäso umučených spolustvorení je preniknuté ich strachom, tiesňou, súžením, zdesením, hrôzou. Tieto energie sa nerozplynú ani prípravou mäsa v nič. Prijatím mäsa do tráviaceho traktu pôsobia v ďalších oblastiach tela, ako napr. v krvi, nervoch, svaloch, orgánoch, šťavách fyzického tela, aj v mysli. Kde sa potom v noci, keď človek hlboko spí ocitne duša páchateľa a spolupáchateľa, toho znásilňovateľa zvierat a toho užívateľa? Možno sa niekto prebudí spotený, hnaný vo sne, ohrozovaný nevysvetliteľnou silou.
Niekto si myslí: „nočná mora“. Dnes sa ako človek, podľa okolností strasie dojmov, ktoré mu sen sprostredkoval. Ale ako duša na onom svete sa ich už striasť nemôže. Niekdajší sen sa stane skutočnosťou, duša sa musí učiť z previnenia človeka. Dávna nočná mora bude realitou, ktorá znamená bolestné splatenie.

Zviera sa žaluje:

Či nedaroval Boh človeku pre život všetko, čo potrebuje? Či nejestvujú na oblečenie proti chladu prírodné vlákna a vlna? Ľudskí dravci, ktorí trýznia a zabíjajú, mi vzali život najbeštiálnejším spôsobom. Prečo? Moje oblečenie, môj kožuch, bol pre mňa životne dôležitý - je pre vás môj kožuch životne dôležitý?

Nesmierne rada by som bola žila svoj život tak, ako mi bol daný Stvoriteľským Duchom prírody. Vy ste mi ho brutálne vzali. Ako to človek môže, ktorému bola zverená Zem a všetko čo nesie, aby si to vážil a miloval, odôvodniť? Väčšie svetlo má slúžiť menšiemu. U mnohých ľudí my zvieratá svetlo už takmer viac nevnímame; len tmavé tiene a prenikavé sršanie agresívnych pocitov, myšlienok a vášní. Kedy bude koniec trýzneniu a vraždeniu zvierat?

Prorok obžalúva:

Človek, „rozumom obdarovaná bytosť“! Tá „rozumom obdarovaná bytosť“, človek, by teraz mohol mať nasledujúce ospravedlnenie na trýznenie a zabíjanie zvierat. Niektoré druhy zvierat jedia dokonca svojich druhov, teda zvieratá. Uvedomme si: žiadne zdravé zviera nezabíja, aby si privlastnilo kožuch zvieracieho súrodenca. To robí len ten „eticky a morálne vyššie stojaci“ človek, ktorý sa označuje za korunu tvorstva, ktorý sa ale stal dravým vlkom v ovčom rúchu.

Kto sa naučil pozerať, ten sa nečuduje, že najmä bohatí, oblečení do norky, často pociťujú vo svojom chladnom prepychu tak málo tepla. Mnohým ľuďom, práve tým, ktorí musia vystavovať na obdiv svoj „chladný prepych“, svoj majetok, lebo môžu ukázať na vnútorných hodnotách len málo, chýba aj jasné myslenie. Tak, že sa ani nedá apelovať na ich zdravý ľudský rozum, aby pochopili niektoré logické priebehy a kozmické zákonitosti. Tým málo ľuďom, ktorí to ešte môžu pochopiť, nech je povedané:
Život zvierat - ako život ľudí - je život, ktorý je Boh. Boh je život, a Boh ho dal všetkým ľuďom, zvieratám a rastlinám. Zem je život z Boha. Človeku je prikázané zachovávať Zem v láske a tým aj všetko, čo táto nesie. Boh ľuďom neprikázal, aby planétu poškodzovali a aby všetko, čo na nej žije, trýznili, zabíjali, aby to obetovali egu. Čo ľudia robia so Zemou, so životom prírody a so svojím životom, to je ich vec. Konanie každého jednotlivca bude pre každého jeho dobrom alebo jeho bolesťou, lebo čo človek seje, to bude žať.
Naša fyzická existencia a existencia všetkých životných foriem prírody je darom Božím. Človek berie oveľa viac ako napr. matke Zemi dáva. To znamená bezpodmienečné vykorisťovanie Zeme a smrť seba chváliaceho ľudského pokolenia, spoločnosti, ktorá sa skutočne stala spoločnosťou, totiž brutálnou hanebnou spoločnosťou dravcov, zlodejov a vrahov matky Zeme.
Uvedomme si: zvieratá žijú v harmónii so Zemou, s prírodou. Veľká časť ľudstva sa správa ako beštia vypestovaná z nečistoty ega, ktorá všetko ničí a pohltí.

Kto si myslí, že to, čo som napísala je trúfalé, ten by si sám mohol položiť otázku a sám si ju aj zodpovedať: čo dáva človek matke Zemi s láskou a žičlivosťou? Tento obraz odzrkadľuje ako sa správa ľudstvo: množstvo ľudí kradne, drancuje, vraždí, strháva všetko pre seba, pre svoje ego; Zemi potom dávajú odpad, ten sebecky viac nezúžitkovateľný „zvyšok“, ktorý bol podľa okolností, ako v tomto prípade, ešte včera životom.
Je toto mŕtve telo, napr. norky, odpadový produkt zabitia alebo zavraždenia? Rozhodnite ako chcete. Jedno je isté: táto mladá norka nemôže žiť svoj norčí život tak, ako to bolo predurčené prírodou a Stvoriteľom a nemôže svoju úlohu rozvíjania síl splniť. Matka Zem ešte vždy dáva a dáva mnoho šancí, aj nám ľuďom. Ako dlho ešte?

(Popis k obrázkom, ktoré sú v tlačenom vydaní.)
Toto teliatko sa narodilo len preto, aby bolo hneď zabité. „Herodesova prémia“ Európskej únie to umožňuje: za každé teliatko zabité do prvých 20 dní, sa vypláca prémia 115 EURO.
Pretože Nemecko túto prémiu nevypláca (hoci cez pokladňu EÚ ju aj tak spolufinancuje), musia teliatka podstúpiť ešte aj mučivú cestu do Francúzka alebo do Španielska. Od 1993 zomrelo týmto spôsobom takmer 2 milióny teliat.

Túto kravu nakladajú na loď v prístavnom meste Terst, aby napokon skončila napr. na libanonskom bitúnku.
Očití svedkovia hovoria: pri vykladaní zvierat po viactýždňovom transporte v prístavnom meste Bejrúte možno hovoriť už len o prežívajúcich polomŕtvolách. Mnohé majú na tele po predchádzajúcich viacnásobných procesoch vykladania a nakladania neošetrené krvavé rany, poranené oči a vykĺbené či polámané nohy. ...
... V Bejrútskom prístave - na konečnej stanici - hoci sú kravy už celkom doráňané, vyčerpané a ledva schopné chodiť, ešte ich aj brutálným spôsobom mlátiac vyháňajú z lode. Často ich bijú oceľovými tyčami, pričom im neraz zasiahnu aj oči. Obľúbeným mučiacim nástrojom, ktorý má zabezpečiť poddajnosť úbohých zvierat, je aj elektrošok. Nasadzuje sa hlavne v oblasti genitálií a očí obetí.
Mnoho kráv sa počas tohto mučenia úplne zloží a chcú už len zomrieť. Právo na smrť im je však odopreté, lebo sa musia, aj keď na smrť doraňané, dopraviť na okolité bitúnky stoj čo stoj ešte „živé“, lepšie povedané „umierajúce“. Takto mučené umierajúce kravy už nie sú schopné ísť samé, takže ich nemilosrdne vyťahujú povrazovým navijakom z lode, pričom sa im pod záťažou vlastnej hmotnosti natrhne a zlomí noha, na ktorú sú zavesené. Ako to pokračuje po vyložení, ukazujú nasledujúce obrázky - zvieratá sa budú košérovať, čo znamená, že ich podrežú - takzvaný krčný rez - po ktorom pri plnom vedomí pomaly vykrvácajú.
Európan, ktorý sa nad tým pohoršuje, môže upokojiť svoje svedomie tým, že u nás bývajú zvieratá pred zabitím omráčené - inak to na bitúnkoch vyzerá presne tak, ako na týchto obrázkoch. Toto vraždenie má pokračovanie na fajnovo prestretých stoloch s nožom a vidličkou, pričom si nikto neuvedomuje, ako ešte prednedávnom vyzeralo napr. jeho „Filet mignon“.
(Foto: s. 133-135 a informácie: Animal Life Švajčiarsko, Zürich)

Prostredníctvom drevorubačských oddielov preniká „civilizácia“ čoraz hlbšie do posledných, ešte nedotknutých pralesov. S drevom sa odstraňujú aj posledné voľne žijúce ľudoopy - zastrelené a rozkúskované.

(Foto z týchto strán:
WSAP Nemecko - Svetová spoločnosť na ochranu zvierat
Am Michaelshof 8-10, 53177 Bonn)
Vo farmárských továrňach ročne šľachtia tisícky psov. Nie v odľahlých častiach Zeme, kde sa o ochranu zvierat málo zaujímajú, ale v strede Európy sa produkuje „najlepší priateľ človeka“ ako masový tovar pre pokusné laboratóriá na celom svete. V žalostných podmienkach musia samičie zvieratá dostávať jeden vrh za druhým. Niektorí zákazníci chcú len krv; takže psov nechajú vykrvácať, predtým než sú zabité.

Istá firma ponúka vo svojom katalógu pokusné zvieratá, napr. myši, ktoré boli vyšľachtené bez kožušiny. Môžu sa objednať aj zvieratá, ktorým, podľa priania, už boli odstránené určité orgány alebo žľazy.

Zvieratá, ktoré sa najčastejšie „používajú“ v pokusných laboratóriach sú králiky, potkany, myši a morské prasiatka, aj keď tu nájdu uplatnenie takmer všetky druhy zvierat, napr. mačky, psy a aj opice.

Až osem z desiatich divo žijúcich ľudoopov chytených v juhovýchodnej Ázii zomrie ešte predtým, než sa dostanú do laboratória, lebo nevydržia dlhý let v preplnených malých nákladných kontajneroch.

Fotky: BUVA - British Union for the Abolition of Vivisection, London, UK

Líšky v zajatí trpia extrémnymi stresovými podmienkami, čo vedie často k tomu, že matky zabíjajú svoje mláďatá.

Dolu: Líšku držia pevne v kliešťoch a je zabitá tak, že jej do úst a do análneho otvoru zavedú elektródy.
Ľavá strana hore: Na kožušinovej farme v nekonečných radoch v drôtových klietkach je držaných až 100 000 zvierat.

Vľavo: Líška vo svojom úzkom väzení nemá ani len pevnú pôdu pod nohami.

(Fotky na týchto stranách: WSAP Nemecko - Svetová spoločnosť na ochranu zvierat, Am Michaelshof 8-10, 53177 Bonn)

Hore: Norky zdolávajú vo voľnom revíre denne veľké vzdialenosti - zajatie v najužšom priestore vedie k poruchám správania. (Foto: WSAP)

Vpravo: Hranostaj v pasci. Ako dlho bude musieť asi trpieť, kým ho „nespasí“ smrť? (Foto: World Animal Net)

To je krutý človek

To je beštia človek, to sme my, a to bude utrpenie ľudí, kým sa nenaučia, „mať radi“ prírodu nielen pre samých seba - ako to predpisuje katolicizmus - ale ju skutočne milovať.
Slová „mať radi“ sú vo výraznom protiklade k Božej láske, ktorá je láskou k blížnemu. „Mať rád“, znamená robiť rozdiely medzi jedným a druhým. „Mať rád“, môže znamenať aj to, že poblížneho, zviera, považujeme za menejhodnotné. Ak sa človek, ktorý má byť obrazom Božím, neusiluje o Božiu lásku a lásku k blížnemu, tak to menejhodnotné, napr. zviera, ktoré máme „mať len radi“, bije, trápí a zabíja ... „Mám rád ošípané, lebo rád jem bravčové pečené.“ Alebo: „Rád odtrhávam pečenému kurčaťu stehno, lebo ho rád jem.“
Božia láska, ktorá nechce nič pre seba, ale blížneho a poblížneho nosí v srdci ako časť seba samej, je prikázanie pravého života bez bolesti, bez utrpenia, bez duchovnej smrti.
Stará zmluva sa dokončuje v Novej, znie v katolíckom Katechizme. Kedy asi sa dokončí? Až potom, keď sa bude vodiť človeku tak, ako zaobchádza so zvieratami? Potom je koniec človeka vykončený. Zvieratá žijú na slobode a lev leží pri jahňati.

Jeden alebo druhý nech si ešte raz položí otázku, čia je to vina. Po prvé, je to vina zosurovenej kňažskej kasty, až po dnešnú dobu, ktorá ľudí neučila to, čo chcel Boh a Ježiš, a po druhé, bezcitnosť a ohraničenosť ľudí, ktorí druhým, napr. kňazskej kaste, dovolia nad sebou vládnuť.

Vyznanie viery a života prakresťanov
v Univerzálnom živote

Veríme v Boha, večného Ducha, ktorý prúdi nekonečnosťou a je nedeliteľným všadeprítomným životom vo všetkom a vo všetkých.

Veríme, že Boh je mohutnou stvoriteľskou silou a stvoriteľským prameňom, prúdom, v ktorom žijú všetky bytosti svetla a prírodné ríše.

Veríme, že mohutná stvoriteľská sila, prameň všetkého Bytia, je vo všetkých stavebných kameňoch prírodných ríš, v mineráloch, rastlinách a zvieratách.

Veríme, že mohutná stvoriteľská sila, prameň všetkého Bytia, je svetlom a životom vo všetkých hviezdach vesmíru.

Veríme, že mohutná sila, nádherný Duch Boží, je láskou, všadeprítomnou a pulzujúcou silou vo všetkých dušiach a ľuďoch.

Veríme v Jedného, Jediného, Boha, nášho večného Otca lásky, ktorého deťmi sú všetky bytosti, duše a ľudia.

Veríme, že Boh-Otec je zosobnená Bytosť lásky, ktorú opäť všetci ako čisté bytosti uvidíme tvárou v tvár.

Veríme, že Kristus, Syn Boží, je Spoluvládcom nebies, ktorý sedí po pravici Otca.

Veríme, že sme boli stvorení Bohom ako čisté a slobodné bytosti, z ktorých sa niektoré myšlienkou pádu zaťažili a stiahli so sebou ďalšie svetlé bytosti, čím sa svetlé duchovné telá viac a viac zatienili, zaobalili a zhustili hriešnym a napokon sa celkom postupne stali ľuďmi.

Veríme v predexistenciu duše, ktorá sa cez jemnolátkové očisťovacie oblasti znovu vráti späť a stane sa znovu čistou bytosťou, lebo bola ako čistá bytosť stvorená Bohom a zaťažila sa pádom.

Veríme vo večný život a v to, že sa všetky duše krok za krokom vrátia do Ríše Božej skrze Ježiša, Krista, nášho Spasiteľa.

Veríme, že všetci ľudia a duše sú bratmi a sestrami, všetci ponorení vo veľkom Duchu lásky, v Bohu, našom Otcovi.

Veríme, že všetci ľudia sú chrámom Božím a vo všetkých prebýva Duch Krista Božieho, ktorý je Duchom slobody.

Veríme v Ježiša, Krista Božieho, Syna večného Otca, ktorý je Spasiteľom všetkých duší a ľudí.

Veríme v nepoškvrnené prirodzené splodenie Ježiša ako človeka.
Veríme slovám Ježiša, Krista, že sa opäť staneme vernými obrazmi nášho Otca, ktorý nás uzrel a stvoril ako čisté bytosti a ktorého znovu uvidíme, keď naše duchovné telo čisté a dokonalé zažiari ako verný obraz večného Otca, ktorý stelesňuje aj princíp Matky, lebo Boh, všadeprítomný prúd, obsahuje obidva princípy - ako princíp Otca tak i princíp Matky.

Veríme, že Ježiš, Kristus, náš Spasiteľ, začal už pred 2000 rokmi s návratom všetkých duší a ľudí, a že sa skrze Krista, nášho Spasiteľa, všetci znovu vrátime späť.

Veríme, že sa bez Spasiteľa všetkých duší a ľudí nedostaneme k večnému Otcovi a že Vykupiteľská sila, ktorá pôsobí vo všetkých dušiach a ľuďoch, je každej duši, každému človeku oporou a vedením do večného Otcovského domova. On je cesta, pravda a život.

Veríme v očisťovacie roviny, kde žijú zaťažené duše, aby buď postupne vošli do Ríše Božej alebo sa znovu vrátili na Zem, aby sa stali človekom.

Veríme v reinkarnáciu, vo vtelenie ťažko zaťažených duší alebo duší, ktoré môžu ako ľudia v krátkosti rokov mnohé očistiť a napraviť, čo by bolo pre ne ako duše možné až po dlhých cykloch; veríme v inkarnáciu svetlých duší, ktoré sa stanú človekom, aby slúžili na Zemi Tomu, Ktorému patrí všetka úcta, chvála a sláva.
Veríme v zákon sejby a žatvy: čo človek seje, bude žať.

Veríme vo veľkú milosť a milosrdenstvo Božie, ktoré nám pomáha včas naše hriechy spoznať, oľutovať ich, očistiť a viac nekonať, ešte predtým, než nás naše hriechy zastihnú ako osudy.
Veríme, že potom, keď pomocou nášho Spasiteľa využijeme dni tým, že hriešne oľutujeme, očistíme a viac nekonáme, sa môžeme vrátiť bez ďalších inkarnácií do svojho pravého domova, do večného Bytia.

Veríme, že nejestvujú žiadne náhody, že skrze vtelenie získava naše pozemské bytie význam a odpovie nám na otázky, prečo sme na tomto svete a prečo je toto a ono tak, ako je. Príčiny spoznáme, keď do priebehu vtelení zahrnieme aj zákon sejby a žatvy, pričom má jeden druhému pomáhať niesť záťaž.

Veríme v Desatoro prikázaní Božích, ktoré nám priniesol Mojžiš a v Ježišovu Reč na hore.

Veríme, že výlučne aktívna viera, to znamená spĺňanie Desatora prikázaní a Reči na hore nás zjednotí s Kristom.

Aktívna viera, ktorá s Kristom vedie k životu, znamená pre nás prakresťanov spoznať svoje hriechy, oľutovať ich s pomocou nášho Spasiteľa, prosiť o odpustenie, odpustiť svojmu blížnemu, napraviť škodu, ak je to ešte možné a tieto nami spoznané a očistené hriechy viac nekonať.
Hriechy viac nekonať znamená krok za krokom plniť vôľu Božiu, ktorú nám Večný ukázal v Desatoro prikázaniach a Ježiš v Reči na hore.

Veríme v hlbokú vrúcnu modlitbu v tichej komôrke a v pomoc Krista Božieho skrze modlitbu.

Veríme, že sa všetko zhustené rozplynie, aby sa potom znovu stalo jemnolátkovým, tak ako je to od prapočiatku vo večnom Bytí.

Veríme, že Ježiš, Kristus Boží, postaví Ríšu pokoja na Zemi a očistená čoraz svetlejšia Zem postupne vojde ako svetelná substancia do večného Bytia.

Veríme, že Boh je jediným životom, ku ktorému sa skrze Krista a s Kristom približujeme uskutočňovaním Jeho učenia, lebo On ako Ježiš nás k tomu vyzval nasledujúcimi slovami: „Kto toto Moje učenie počuje a koná, ten sa rovná múdremu mužovi, ktorý postavil svoj dom na skale. A padal lejak a prišli povodne a vetry fúkali a narážali na dom, predsa sa nezrútil, lebo bol postavený na skale. A kto túto Moju reč počuje a nekoná ju, ten sa podobá pochabému mužovi, ktorý postavil svoj dom na piesku. A padal lejak a prišli povodne a vetry fúkali a narážali na dom a ten sa zrútil a veľký bol jeho pád.“

Snažíme sa o život v Bohu, pričom konáme, čo Ježiš chcel, aby sme skrze Krista a s Kristom boli vzkriesení, aby sme vošli do srdca Božieho, do Ríše pokoja.

Veríme, že nie zbraňami, ale len vzájomným pokojom medzi ľuďmi môže byť mier aj medzi národmi.

Viera a život sú pre nás prakresťanov jednota. Bez aktívnej viery, teda postupného spĺňania Desatora prikázaní a Reči na hore, nejestvuje život v Bohu.

V čo prakresťania
neveria

Neveríme, že Svätý Duch je osoba.

Neveríme v trestajúceho Boha.

Neveríme, že Boh stvorí dušu až pri plodení dieťaťa.

Neveríme v miesto, ktoré sa nazýva peklom alebo večným zatratením.

Neveríme vo vzkriesenie tela.

Neveríme v nadprirodzené plodenie Duchom Svätým.

Neveríme v telesné prijatie Márie do nebies.

Neveríme v cirkev, ktorá sama robí človeka blaženým.

Neveríme v cirkevné inštitúcie, či sa nazývajú katolícka alebo evanjelická.

Neveríme v dogmy, sviatosti a kulty.
Neveríme že jedine vierou - bez plnenia prikázaní Božích - budeme blažení.

Neveríme, že možno nájsť Boha v domoch z kameňa, lebo každý človek je chrámom Božím.

Neveríme v krst kojencov, lebo Ježiš sám hovoril: „Najskôr učte, až potom krstite.“

Neveríme, že k Večeri Pánovej sú potrebné hostia a víno; Ježiš prijímal so Svojimi apoštolmi jednoduché jedlo a hovoril v zmysle: konajte tak na Moju pamiatku.

Neveríme v „svätého otca“, pápeža, ani v hierarchiu a tituly kardinálov, biskupov, farárov a kňazov. V Biblii, v ktorú by protestanti a katolíci mali veriť doslova, je napísané: „Ježiš povedal: A nemáte nikoho nazývať vaším Otcom na Zemi; lebo jeden je vaším Otcom, ktorý je v nebesiach ... Lebo, kto sa sám povýši, bude ponížený; a kto sa sám poníži, bude povýšený.“ Biblia, v ktorú protestanti a katolíci veria, dáva sama odpoveď, prečo neveríme v tituly ako kardináli, biskupi, farári, kňazi a podobní. V nej je napísané: „... farizeji ... vyslali k Ježišovi svojich učeníkov spolu s ľuďmi Herodesa. Títo hovorili: Majster, vieme, že si pravý a učíš správne cestu Božiu a na nikoho sa nepýtaš; lebo Ty nedbáš na váženosť ľudí.“
Neveríme v neomylnosť človeka.

Neveríme v svätých.

Neveríme, že tzv. pomazaním chorého („Posledné pomazanie“), alebo spoveďou na smrteľnej posteli môžu byť v poslednej minúte splatené všetky hriechy.

Neveríme v odpustenie hriechov kňazmi.

Neveríme v predmety posvätené kňazmi.

Neveríme, že možno prísť k Bohu životom v kláštore alebo odlúčenosťou od svojich blížnych.

Neveríme v púte a v pútnické miesta.

Neveríme v relikvie a v uctievanie obrazov.

Neveríme, že získaním odpustkov sa možno vykúpiť z viny.

Neveríme, že darovaním sviečok a ich zapálením alebo peniazmi môžeme dobyť Božie srdce.

Kto miluje Boha, večného Otca, a Krista, Jeho Syna, ten koná, čo chce Boh a nie to, čo chcú ľudia.

Posolstvo Boha, Večného

z 27.2.2001 skrze Gabrielu,
prorokyňu a posolkyňu Božiu pre dnešnú dobu

JA SOM Boh Abraháma, Boh Izáka a Boh Jakoba. Ja Som Boh všetkých pravých prorokov.
Ja, BOH, Všemohúci, pozdvihujem Svoj hlas skrze Moju prorokyňu a posolkyňu a zameriavam ho na ľudstvo.
Prestaňte, jesť svoje spolustvorenia, ktoré sú vašimi zvieracími bratmi a sestrami!
Prestaňte, ich trápiť pokusmi na zvieratách a zobrať im slobodu tým, že ich držíte v chlievoch, ktoré sú pre zvieratá nehodné! Zvieratá milujú slobodu takisto ako vy, ľudia.
Prestaňte najmenšie zvieratká, život v pôde, zabíjať umelými hnojivami, tiež maštaľným hnojom a podobným!
Prestaňte, vyrubávať, spalovať lesy a brať životný priestor zvieratám v lese a na poli. Vraťte im späť ich životný priestor, lesy, polia a lúky, v opačnom prípade váš osud, ktorý ste si sami naložili, zoberie váš dom a usadlosť a vaše pramene výživy v dôsledku celosvetových katastróf, ktoré ste vy sami vytvorili, vašim správaním proti životu, proti prírodným ríšam, vrátane zvierat.
Ak ľudia Moje Slová znovu odovzdajú vetru, potom pre nich nastane búrka, celosvetový osud a skosí státisíce ľudí – za jedno, skrze celosvetovými katastrófami, za druhé, chorobami, ktoré ich prepadnú podobne ako epidémie, ktoré svojim odvrátením od každej duchovnej etiky a morálky, naložili zvieratám, ktoré teraz po tisíckach spaľujú. Kto sa neobráti, tomu sa bude dariť podobne.
Moje Slovo je vysloveené. Celosvetová apokalypsa prebieha. Kto nechce počúvať, bude stále v kratších odstupoch cítiť pôsobenie svojich vytvorených príčin. Ja som pozdvihol Zem s je rastlinami, zvieratami a mneráliami ku Mne. Kto naďalej položí ruku na matku Zem so všetkými jej životnými formami, ten pocíti účinky. Prestaňte trýzniť, zabíjať a vraždiť!
Prestaňte, vy ľudia, svojím beštiálnym správaním sa, ktoré stretne výlučne vás a žiadnu inú bytosť, lebo to, čo vykonáte svojím najnepatrnejším spolustvoreniam, to konáte Mne a samým sebe.
Je toho dosť! Obraťte sa, inak bude pokračovať žatva, ktorá je vašou sejbou.

Licenčné vydanie s povolením vydavateľa: © Verlag DAS WORT GmbH. Max-Braun-Strasse 2 D-97828 Marktheidenfeld-Altfeld/Nemecko

hore	Verzia na vytlačenie

Zvieratá sa žalujú - Prorok obžalováva

Posolstvo Boha, Večného

Zvieratá sa žalujú -
Prorok obžalováva